Lokace: Nočná pevnosť (Ankh-morpork)

Mortus došiel do pevnosti za polnoci a napriek tomu že bola hlboká noc práce otrokov pokračovali na plno, na múroch pracovalo stoviek otrokov a ďalší kovali zbrane. Mortus síce vyprázdnil jaskyňu ale tu bolo vojakov aspoň päťdesiat krát viac ako v jaskyni. Otroci sem prúdili každý deň z Mereenu a iných otrokárskych miest niektorých dali na prácu a tým zaceľovali chýbajúce miesta po "nešťastných" pádoch a iných "úrazoch" pevnosť opravovali kus po kuse mravčou prácou. Mortus prešiel pod bránou ktorú opravili ako prvú a mieril do hlavnej sieni okolo nich ako hmyz sa rojili otroci ktorých viedli Hopliti a Stotníci.

Sarevok sledoval z balkóna práce a keď došlo na otázky ako ďalej pokračovať tak mal tendenciu hádzať ľudí dole a tým dal priestor na nové nápady od novo povýšených hlavných inžinierov a tento systém fungoval na počudovanie dobre, keď neiste súčasťou veľkej reťaze tak ste jej problémom a reťaz pokroku je len tak silný ako jeho jednotlivé časti čo znamenalo že čas od času ste museli jednotlivé diely vymeniť. "Ako náhle vykopete znova ten tunel tak nový otroci začnú prúdiť aj spoza múra, ale hlavne opravte ten bodrel na múre lebo inak hovno budeme vedieť o tom kto prichádza od našej prdele. Hlavný inžinier Podržtehlu iba zasalutoval a odišiel. Náhle si všimol že od bráni prichádza Mortus aj s jeho vojakmi z jaskyne a dvomi vozmi plných nasraních dedinčanov ktorý onedlho budú nový regrúti pri tomto sa musel usmiať bolo jasné že Mortus ako vždy ani teraz len tak nesedel nečine.

Mortus vystúpil zo svojho koča a začal rovno vydávať rozkazy."Prvý voz sú nový regrúti a druhý voz sú verejné práce. Tak začnite ich vybaľovať a zasväťte ich do našej veci." Hopliti ich začali vyháňať z vozov a kým ľudí z druhého voza nahnali do mučiarne tak druhých nechali pracovať na múroch alebo kde bolo treba, to znamenalo že aj pri zákopoch pri pevnosti ktorá bola asi najhoršia práca a hlavne v noci keď ste nevideli ani na to kde kopete zem a preto sa stalo že ich raz začas aj niektorých zavalilo čo spomaľovalo prácu na dobrých a hlavne hlbokých zákopoch. Pôvodne tu mali stáť balisty a škorpióny ktoré by bránili pechote v postupe na pevnosť a to tak že by rady nepriateľov by prestreľovali a to dokáže zlomiť vojsko relatívne rýchle, na druhú stranu Mortus tu chcel mat priekopu proti vežiam a rebríkom a nakoniec sa zo Sarevokom dohodli na kompromise že celé zákopy budú vlastne spletité a hlboké priekopy z kolmi kde sa tie svine útočiace na pichnú. Priepasť má byť vraj až desať metrov hlboká takže ak nie kôl tak ich zabije výška a medzi hniezdami katapultov, balíst a škorpiónov by sa mali pohybovať na drevených mostíkoch taktiež tam chceli postaviť malé múry okolo hniezd z okienkami pre lukostrelcov a kušostrelcov a zároveň by chránili posádku týchto hniezd. Problém ale bola zamrznutá pôda kvôli ktorej vykopali len pár centimetrov za týždeň, tento problém bol vyriešení veľrybím olejom ktorý zapálili a ten vďaka plameňom zahrial pôdu a ako náhle dohorelo pustili sa rýchlo do práce aby stihli vykopať čo najviac, stále to bolo pomalé ale boli vidno prvé pokroky. Tí ktorí zomreli boli stiahnutí z kože a z nej si robili prápore, vlajky a zástavy alebo nimi poťahovali kúsok po kúsku múry pevnosti aby zastrašili nepriateľské vojsko ani brána už nebola len jedna, celkom sa ešte stavali ďalšie tri a ďalšie obvodné múry a vnútorné z dierami na smolu ak sa nepriatel dostal cez prvú bránu tak sa nedostal ani len pod druhý múr keďže cesta od brány viedla len k tej ďalšej bráne a po celom obvode boli diery na smolu takže vedeli upáliť nepriateľské vojsko za živa...aspoň tých ktorí sa dostali k druhej bráne a boli vystavení krížovej paľbe zo všetkých strán. Každá brána však bola nezávislá od tej prednou čo znamenalo že aj ked ste dobili prvú bránu alebo prvú hradbu tak ste si nepomohli lebo z tej sa nedalo dostať na druhú na hradby sa dalo len dostať z druhej strany každý múr mal mať ešte po oboch stranách od brány dvere skadiaľ sa dalo dostať na hradby. Aj veže sa opravovali na ktorých mali mať ďalšie katapulty a balisti a škorpiony. Ani len pod pevnosťou nezaháľali tam totiž kopali hlboké komplexy mohutných tunelov a miestností a polovinu z nich už fungovali na plno ako kovárňe na zbrane a zbroj, dokonca mali aj ventiláciu v podobe komínov ktoré sa na povrchu spojili do troch mohutných komínov z ktorých sa dnou i nocou dymil čierny hustý dym ako keby niekde horelo a budilo dojem že tam nič dobrého nečaká otrokov, niekto by povedal že je to masová výroba pre vojsko ktoré má z tých hlbín zísť no Mortus to nazval industrializáciou.

Sarevok bol v hlavnej sieni spolu z jeho veliteľmi a niekoľkými majstrami kováčmi a stavebnými inžiniermi ktorý sa sním radili o ďalšom postupe prác "Je mi jedno ako ale podzemní komplex kovárni ešte rozšírite alebo vaša koža bude obal na múre." Dodal a upil si zo zlatej čaše ktorú položil na drevení stôl, jedna snehová vločka mu padla do viní a roztopila sa, ostatní to sledovali krajným strachom vo tvári a Sarevok sa len zľahka nadvihol obočie a pozrel sa smerom hore, tam kde mala biť strecha uvidel oblohu a jemne nervóznym tónom dodal. "Nevedel som že máme strešné okná. Opravte tú strechu konečne!" Zakričal nakoniec až všetci okolo neho nad skočili. Potom si však upil z čaše a prešiel k oknu a pozrel sa na kraj pred ním. "Do dvoch týždnov chcem mať vyzbrojenú železnú légiu, vojna je na spadnutie a ak si nepohneme tak budeme mať problém, podľa našich zvedov ešte severania nevedia že im chýbajú niektoré dediny a osady ale je to len otázka času, a mi nemáme hotové ani opravené múry ani len priekopa z hniezdami nie je hotová." Dodal len tak informatívne a mal celkom sklamaný ton čo znamenalo že pravdepodobnosť že niekto poletí z okna sa stupňovala podľa toho koľko práce ešte zbadá ktorá už mala byť hotová. Nakoniec jeden zo stavebných šéf inžinierov opatrne prehlásil. "Vaša zlovoľnosť, obavám sa že pracujeme naraz na mnohých prácach jedna časť našich kovárni funguje naplno ale tam vyrábajú železné konštrukcie a kovania na brány a stĺpy do kovárne, dobrá správa je že vďaka kovárniam je podzemná pôda dostatočne zahriatá na to aby sa dalo dalej rozširovať, problém je ten že nám dochádza palivo, uhlie nie je problém ale z drevom už áno, ak ide o železnú légiu tak je ich pri veľa nestihneme všetkých vyzbrojiť v čas, ledva držíme pece zahriaté. Ale ak by sme sa sústredili na tunel tak za múrom je celí les ktorý sa dá použiť ako palivo preto navrhujem naše úsilie spojiť do získania tejto tak potrebnej suroviny, už sme začali plánovaním ako sa prekopeme zaplavením tunelom, ľad je tvrdí ako kameň preto sme sa rozhodli použiť dračí oheň, je to môj vynález ide o dva sudy plné olejom a pomocou pumpy to je taký ruční vynález ktorí vďaka stláčaniu vzduchu strieka olej zmiešaní z vodou a na konci tejto konštrukcie je fakľa ktorá zapáli olej a tým vlastne striekame oheň a dá sa využiť aj na vojnu. Nazval som to plameňomet. V kovárni sme začali vyrábať tie železné konštrukcie aby sa pôda nezosypala na nás, drevené sme nechceli ak by tam vypukol požiar tak drevené trámy zhoria a je amen aj z pevnosťou takto kľudne môže byť požiar tam dole a nič hrozného sa nestane. A ak ide o priepasť z hniezdami tak sme urobili vďaka oleju významní pokrok dokonca sme kopali priepast tak aby vytvorila niekoľko ostrovčekov na hniezda a už staviame prvé balisti i keď ešte čakáme na niektoré železné diely aby sme ich mohli dokončiť ale predpokladáme že prvú balistu budeme mať hotovú tak najneskôr do dvoch dní." Dvere sa zrazu otvorili a dnu vstúpil Mortus prešiel po pri dlhom stole kde boli zhromaždení a pritom bolo počuť ako klope palicou o chladnú podlahu. "Nedajte sa rušiť prosím iba som prišiel oznámiť že náš priateľ o pár dní dorazí do kráľovho prístavu a mám ešte jednu dobrú správu, Kregory Hestor sa knám čoskoro pripojí aj z jeho flotilou a prinesie ďalších otrokov čo mi pripomína že budeme musieť skôr či neskôr vytvoriť lodenice pre jeho lode a tým aj pre naše a teraz ma ospravedlňte ale musím dohliadnuť aby tí hlupáci úspešne prekopali tunel na druhú stranu a mám ďalšie povinnosti ktoré nepočkajú." Otočil sa a vyšiel von Sarevok sa len poškrabal na brade a rozpustil snem, všetci vyšli von aby sa mohli venovať svojej časti práce. Šéf inžinier by už bol prisahal že vyriešil problém ktorý mal z priepasťou okolo pevnosti a hniezd, keďže sa pôda zvažovala tak všetko čo vykopali hádzali a ukladali tak aby sa vytvorila malá rovina okolo pevnosti, ale nepriateľ aj tak musel zdolať svah a kopec samotní len aby sa dostal ku priepasti ktorá bola okolo celej pevnosti...aspoň mala byť, ak by sa stalo že tam budú priekopy čoby znamenal jeho život tak by ho to moc nepotešilo. Ale tak zatiaľ práce pokračovali bez väčších komplikácií problém z rovinou už tiež viac menej vyriešil keďže vďaka podzemnému komplexu kovárni a spolu s priepasťou ktorá sa kopala nebolo i zem núdzu a tak sa stalo že každý týždeň vydeľ viac a viac ako okolo pevnosti sa tvorí rovina ktorá poslúži ako hlavný bod opory a tým počas nepríjemných chvíľ zabráni aby sa pôda okolo zosúvala a nezasypávala priepasť. Kostra balisti bola už tiež hotová ale keď šéf inžinier zbadal že ju položili len tak na zem a nedali tam otočnú konštrukciu vďaka ktorej môžu balistu otáčať tak doslova vypenil a jeho krik bolo počuť až na hradbách kde aj napriek hluku náradí a ľudí bolo veľmi zreteľne počuť a tak do rána balistu rozobrali a začali stavať plošinu na ktorú pôjde balista ktorá jej umožní že sa bude dať otáčať do pol kruhu ale nie do úplného aby tým nepriateľ nezískal obliehacie stroje zadarmo.

Mortus išiel po chodbe smerom k veľkej sieni keď ho zastavil chlapík strednej postavy s malou briadkou a fúzom. "Ah Nogaret, čo chcete? Mám dosť práce tak vám radím nech to nie je zase váš žalúdok, inak sa obávam že vás toho problému pozbavím na dobro." Nogaret však len víťazoslávne odhalil zuby, príčinou tohto fenoménu bol jeho tupý úsmev ktorý Mortusovy vždy zobral chuť do jedla a Mortus sa už cítil byť otrávený z jeho prítomnosti, na nešťastie na toto nebol proti jed, preto nenápadne raz od času mu nalial do vína nejaký ten prípravok na žalúdok ktorý spôsobil že Nogaret bol viac u seba ako pri jedle. Taktiež mu dával čistú vodu ako liek, koniec koncov, malá zápcha nie je nič oproti Nogaretovej schopnosti donútiť človeka premýšľať nad vhodnou samovraždou len aby ho nemuseli počúvať a niektorý skutku keď zistili že budú sním v jednej miestnosti, čo horšie u jedného stola a hneď vedľa seba tak neváhali a otrávili si víno. "Nie pane žalúdok je v poriadku vaše lieky sú v skutku zázračné, no sú tu isté veci ktoré ani zlý žalúdok nepremôže a to je tento list." Keď Mortus počúval ako chvály jeho liek tak uvažoval nad možnosťou zvýšiť dávku a keď počul že žalúdok je len hlúposťou nad ktorým stačí mávnuť rukou a ono sa upokojí začal uvažovať nad vhodným jedom. Tak či onak ale Nogaret mal schopnosti ktoré len málo ľudí malo a to je riadenie dôležitých vecí, zo záchoda bolo jasné že ani smrť tohto človeka nemôže zastaviť, niekedy uvažoval nad tým že ak by Nogaret zomrel, ako dlho by mu asi trvalo zistiť fakt že je mŕtvi. Mortusa zaujala len tá časť vety v ktorej bolo spomenuté niečo o liste. "Tak mi ho podajte, a keď ste už tu tak tu máte, je to na zápchu, nový liek tak snáď vám poslúži." Nogaret mu podal list a zobral si liek, skôr ako sa ho stihol opýtať odkiaľ ten list je počul ako sa zabuchli bočne dvere a zúfalí výkrik ktorý značil že preháňadlo zabralo, dokonca aj najväčší pochybovač by musel uznať že o funguje keby počul hlasné výkriky Nogareta ako žehná liek a bohov. Mortus otočil list a pozrel sa na pečať, tá mala znak kruhu v ktorom bolí šípky ukazujúce na všetky svetové strany pričom štyri boli dlhšie ako ostatné a tie ukazovali na východ, západ, sever, a juh, tieto šípky sa v kruhu dokonale spájali. Mortus hneď list otvoril a keď si ho prečítal tak sa vydal naspäť za Sarevokom. Otvoril dvere do veliacej miestnosti aj keď pre Mortusa to bola skôr stajňa niekde vo vrchnej časti hradu, neporiadok a viac neporiadku, Mortusa úprimne prekvapilo že vôbec nevyhlásil bankrot lebo v tomto neporiadku by jeden stratil aj zdravý rozum. "Došiel nám tento list, pán je spokojný z naším postupom a chce vedieť kedy nadobudneme ďalšiu pevnosť, hovoril som ti, kto ovládne múr vládne na severe, naše šťastie je len to že ľudia sa len krajne neradi starajú o svoje majetky hlavne keď nevedia ako nato z peniazmi. Inak len píše že nech budeme potrebovať čokoľvek, od otrokov po zlato a zásoby že mu mám napísať. Takže mám zato že svoje vlastne rezervy som vydrancoval už dosť tak mu napíšem čo všetko potrebujeme." Mortus hľadal niekde na stole pero, keď ho našiel pod papiermi a mapami severu začal hľadať atrament ktorý nakoniec našiel na Saverokovom stole a jeho samotného vyhnal aby si mohol on sadnúť. "takže, potrebujeme otrokov, materiál, zásoby, zlato, zbrane alebo materiál na ich výrobu -" "- dovolenku""- dovolenku, počkaj, čo? Akú dovolenku zas? tú máš skoro pričasto, urob si láskavosť a skoč z okna alebo miesto toho by si mal račej motivovať tú zver. Hmm podľa istej legendy za múrom žijú mamuty čo je niečo ako extra chlpatý slon, a je väčší, predstav si to mať ako zviera na vojnu alebo na práce, s takými tvormi by sa dalo všeličo dokázať. Neverím že len ľudia postavili múr, tie mamuty im museli významne pomôcť ak dokázali z ich pomocou toto, len si predstav čo by sme mohli dokázať mi....niekoho pošlem na čierny hrad alebo tam pôjdem sám." Mortus ešte chvíľu niečo písal keď Sarevok prerušil to ticho. "Ak naozaj existujú, tak je to smola, nemám lode ktoré by dokázali ich prepraviť cez more keď bude potrebné a nikto o kom vieme takže popros nášho mecenáša o nejaké lode." Na to už Mortus zdvihol hlavu. "Nepovedz a kam ich máme potom zaparkovať? nebodaj pred pevnosť, idiot." "Zakotviť, nie parkovať, parkuješ s koňom alebo vozom, no dobre tak kôň neparkuje ale predstav si, to keby sme tu mali prístav, umelo vytvorení kanál dosť hlboký pre vojnové lode, to by sa nemuseli ešte plahočiť po súši zbytočne a je to aj bezpečnejšie, nehrozí nájazd a strata majetku a je to snáď rýchlejšie ako po súši." Pri tejto vete musel Mortus doslova odtrhnúť svoj zrak od listu ktorý písal a uprel svoj zrak na Sarevoka pričom z jeho masky sa nedalo nič vyčítať. " Hmm chcelo by to slušnú pracovnú silu, raz som čítal o jednom národe je to skôr legenda ale je to o národe ktorému sa nechcelo za morom tak si more priniesli bližšie k sebe, a to tak že si vykopali kanál dosť široký a hlboký aby vedľa seba prešli tie najväčšie lode tam a naspäť takže keď to dokázali oni, možno aj mi." "No, keď to dokázali tak si ich dejiny museli zapamätať nájdime to miesto a pozrieme ako to vyzerá." "To ťažko, podľa legendy národ bol zničení morovou nákazou ktorú si priniesli kupci zo sebou takže ak nájdeš niekoho kto pritom bol tak ho troška polej vodou a možno z prachu znova vyrastie človek." "Myslel som si že mor je všade." "Nie je žiadna choroba ktorá je všade každá má svoj typický znak pôvodu, tam kde je teplo nepoznajú chrípku ktorú dostaneš keď je vonku zima tú chrípku tam musí zaniesť nakazený, potom rátaj z drastickým úbytkom populácie a tí ktorý prežijú budú liečení morom za to že nechali krysy ohlodávať ich telá." "Čo majú krysy spoločného z morovou nákazou?" "Pre nevzdelaného nič, pre človeka ako ja, všetko." Mortus potom zaroloval list a zapečatil.

Sarevok sa postavil k oknu kde sledoval ako sa pokračuje s prácami v jednej ruke držal pohár vína kým druhú ruku nechal oddychovať na svojom meči. "Som zhrození, tak dlho už berieme deti severu a ich ľud pod naše zástavy a stále žiadne vojsko na obzore, keď už rozprávame o vojskách dal som postaviť signálne ohne, ak niekto zaútočí budeme o tom vedieť. O nedlho už týchto ohňov bude po celom severe takže budeme vedieť kto a odkiaľ na nás vytiahne." Potom sa otočil a prešiel k veľkému stolu kde si nalial ďalšie víno a pomaly z neho upíjal. "Nebudeš, ak signálne ohne zapália za každým keď sa na severe bude potulovať ich vlastná armáda a to si buď istí že bude lebo z jednej pevnosti do druhej tak to bude dosť nepresné pre nás." Mortus sa nakoniec zdvihol a vystŕkal Sarevoka von z pracovne, keď sa zastavili u dverí tak sa Sarevok otočil ale Mortus už stihol pred jeho nosom zatvoriť dvere. Sarevok si len povzdychol a vybral sa zistiť ako pokračujú práce na vonkajších hradbách a tak zamieril von. Keď došiel k prvej bráne tak vydeľ že polovica je už dávno postavená a okolité hradby sú už takmer tiež opravené, tam kde chýbal kus tam vytiahli nové hradby a zákopy tiež vyzerali biť sľubné okolo pevnosti, vydeľ ako otroci len teraz dostavali otočnú plošinu pre balistu ktorú museli ráno postaviť a začali skladaním samotnej balisti pričom neboli jediní na všetkých hniezdach už boli hotové plošiny a vojaci začali hnať všetkých dnu. Namiesto nich vyšli von iní ktorý mali pracovať v noci za svetla fakieľ a strážnych ohňov, sledoval ako pomaly začali skladať niektoré balisti a katapulty ktoré už mali hotový mechanizmus a tým sa dali naplno používať, prešiel sa teda naspäť no zastavil sa pred bránou, sledoval ako stavajú múry a brány a napadla ho jedna myšlienka. Tým prešiel znova po pri bráne a dal si zavolať šéf inžiniera na obliehacie stroje. "Volali ste ma pane?" Ani sa neobťažoval sa pokloniť, skôr vyzeral že v hlave niečo počíta."Každá brána je nezávislá od brány prednou aj keď tam vedie múr, ak ale prekonajú bránu tak tam musí biť niečo čo ich zmasakruje medzi bránami, chcem balistu ktorá bude za bránou musí to biť železní disk z čepeľami, široký ako aspoň ako brána nech to zmasakruje čo najviac útočníkov, máš to na starosti." Prešiel sa ešte chvíľu po nádvorí a sledoval ako sa pracuje v noci. To ho ale po hodine prestalo zaujímať a tak sa prešiel hore do pevnosti a zatvoril sa vo svojej komnate.

Mortus sa zobudil na štekanie vojnových psov prešiel sa k oknu kde vydeľ ako ich cvičia na boj, týchto psov s pravidla cvičili na umierajúcich otrokov ktorý už boli príliš slabý na prácu a tak ich úžitok bol vhodní len na cvičenie rôznych zvierat ktoré mali bit použité v boji ale aj pre vojakov ktorých cvičili na boj, boli vhodní na cvičenie kam majú udrieť, seknúť alebo bodnúť aby ich účinne zabili aby tento cvik maximalizovali tak ich obliekali do zbroje aby sa nový regrúti naučili slabiny rôznych typov zbroje a to celkovo maximalizovali efektivitu armády a samozrejme aj na bojovom poli boli lepší ako väčšina nepriateľských vojsk keďže tí pozostávali s pravidla len zo sedliakov ktorý dostali do ruky zbraň a hrr na nich. Techniky boja boli brutálne keďže ich učili správne použivať aj ich zaostrené zuby ako dodatočnú zbraň, presne ich učili ako sa zahryznúť do krku nepriateľa keď nemáte zbraň tak aby zranenie bolo smrteľné a ako sa zahryznúť keď má súper platovú zbroj. Mortus nakoniec odišiel od okna, obliekol sa a vyšiel von z komnaty, prešiel cez dlhú chodbu a zameril do veliacej miestnosti odkiaľ počul hlasy, jeden z nich patril Sarevokovy ten druhý mu bol ale známi tak otvoril dvere a zistil že mal pravdu. Vnútri bol Sarevok a Bartuc a o niečom sa rozprávali. "Ahh Bartuc, som rád že ta Valor zastihol aj s mojou správou, výborne, som si istí že ta Sarevok už oboznámil tvojou úlohou." Prešiel ku stolu na ktorom bol bordel ako vždy a začal sa prehrabávať medzi papiermi až kým vytiahol spod kopy zapečatení list. "Tento list odovzdáš každému kto má žalár, je to iba prosba na odkúpenie väzňov, presnejšie ponuka, taktiež žobrákov a mrzákov." Podal ho Bartucovy ktorí list odložil.

Bartuc si zobral list a ako správne predpokladal tak musel začať na Zimohrade. Išiel teda von a tam zbadal oddiel dvadsiatich Hoplitov pri veľkom väzenskom voze keď ich uvidel tak z blýska tak ho zamrazilo no nedal to na sebe poznať, jazva kam sa len pozrel, zuby ostré ako nože čo dával nový význam slova po zuby ozbrojený. Bojoval už kde kade s kým aj s čím ale toto bol nový level, vedel že Mortus je dobrý ale títo by vedeli zastrašiť nepriateľa už len pohľadom a aj dobré vojsko cvičené na boj by malo by čo robiť aby z bojiska neutieklo, Mortus sa musel prekonať a tentokrát to musel poriadne prehnať. "Ideme na Zimohrad!" Vykríkol a sadol si na voz vädla jedného Hoplita ktorý ovládal kone, vzduchom zapraskal bič a kone sa pohli v pred, ak by nesedel vädla neho ani by nevedel odkiaľ sa rana bičom ozvala keďže tieto rany boli počuť po celej pevnosti. Pomaly opustili pevnosť a tá sa im zdevalvovala až kým úplne nezmizla z dohľadu. Bartuc vytiahol fajku ktorú napchal akousi hnedou rastlinou ktorá bola vysušená a v ruke sa mu rozpadala, skôr to vyzeralo ako lístie nejakej rastliny, otvoril lampáš v ktorej horela sviečka a kusom malého konára ktorí zapálil si zapálil to lístie vnútri, pár krát poťahal a neskôr sa len spokojne pozeral na okolie a tú divočinu a pritom si fajčil. Cesta mu prišla celkom príjemná a ak by mohol niekoho zabiť bola by ešte príjemnejšia. "Ako ďaleko je Zimohrad?" Opýtal sa Hoplita ktorý sedel vädla neho, ten ale pokrčil ramenami "pešo je to ďaleko ale máme voz takže môžme isť bez prestávky tak deň dva, pokiaľ si kone nebudú potrebovať oddýchnuť ale cesta späť nám potrvá dlhšie lebo ostatní budú musieť íst pešo čo znamená že večer budeme musieť rozbiť tábor." Bartuc čakal že to bude horda zabijacký psychopatov bez jedinej štipky rozumu no zamrazilo ho že hlavu vedia využiť rovnako dobre ako svoju chuť po krvi ale keď započul ten hysterický smiech mal pocit že sa zblázni, ak ten smiech dokázal v nom vyvolať pocit úzkosti tak nechcel vedieť čo to spraví zo sedliakmi v zbroji. A tak išli ďalej po pustej krajne ktorá bola kopcovitá a len pár stromčekov tu a tam.

Cesta s Bartucom a Hoplitmi prieč severu sa zdala byť zaujímavá, zábavná. Počas cesty sa veľa s Bartucom rozprávala. Vyzvedala o jeho cestách, bojoch, veľa sa pýtala ohľadom Hoplitov, jeho pána, Mortusa a všetkého, čo sa týkalo Nočnej pevnosti Ankh-morpork. Spolu s Hoplitmi občas po tej ceste spievala, rozprávali si rôzne zábavné historky a po večeroch ich šikovne oberala o nejaké tie mince či majetok, ktorý vlastnili. Hrala s nimi karty, kocky, hádzali vrhacie nože na cieľ a bola v tom viac než dobrá. Sem-tam síce podvádzala, ale podvádza iba ten, ktorého prichytia. A Radka sa učila od najlepších krčmových podvodníkov na svete. Od príchodu do Ankh-morporku ich delil už len jeden deň. Tá nočná pevnosť ani nebola tak ďaleko, ako si myslela. Alebo boli kone také rýchle? Netuší. Počas cesty nenosila tú kožušinu z medveďa, ktorú jej Bartuc ponúkol. Ona mala svoju vlastnú kožušinu. Teplú vestu zo sivej šelmy. Či to bola strieborná líška alebo vlk, nevie. No mala i kapucňu s malými uškami, ktorú keď si nasadila, vyzerala rozkošne. Pripomínala ľudskú líšku. Dokonca i jej oči stále žiarili, akoby mala čosi zaľubom. Akoby sa chystala čosi vyparátiť.
V posledný večer, ktorý strávili v divočine a na druhý deň sa už mali dostať do Ankh-morporku, vysedávala spolu s Hoplitmi pri teplom ohni. Večeru už mali dávno za sebou a musí uznať, že bola skvelá. Miluje pečené mäso a k tomu dobré pitie, aj keď ona nepije príliš veľa. Dala si z piva len pár hltov, iba tak na chuť, aby nepociťovala smäd a potom sa spolu s Hoplitmi pustili do ich obľúbenej činnosti. Mastili karty ako o život. Radke, ako vždy, sa zase darilo a pri tom nemusela ani podvádzať.
- Páni, vy ma chcete veľmi poraziť ako sa na to pozerám. Ideme pekne všetci proti mne. Ale šťastie stojí na mojej strane - uškrnula sa na nich lišiacky a vyložila svoje karty. Spokojne si prekrížila ruky na hrudi. Pochybuje, že mal niekto lepšiu zostavu ako ona. Prešla vyzývavo pohľadom po Hoplitoch.
- Tak že páni, ukážte čo máte.

Hopliti si vymenili pohľady no nedali najavo žiadnu emóciu, položili karty a bolo im jasné že zase prehrali. "Podvádza len ten koho prichytia." Dodal jeden z Hoplitov ktorý ešte nezložil karty a všetci sa zasmiali. "Ale ten kto vie hrať ten vyhrá aj nad podvodom, royal flash, ani jedno oko nezostane suché, hah!" A radostne si zobral všetko čo bolo na kmeni vyrúbaného stromu. "Koniec prestávky pôjdeme ďalej, na úsvit budeme v Ankh-Morpork." Hopliti prikývli a pozbierali svoje veci, znova sa zaradili, uhasili oheň a z kožušiny ktorú Bartuc ponúkal Radke vo voze urobili postel a voz prekryli stanom ktorí uviazali aby neprefukoval. "Ak sa potrebujete prespať tak sme upravili voz na tento požiadavok." Hoplit sa usmial a odhalil zuby ostré ako britva čo pôsobilo groteskne.

Zasmiala sa pobavene, keď hoplit zložil svoje karty a vyhral. Musela uznať, že sú to dobrý súperi, skvelý partneri v týchto hrách. Nedajú sa poraziť tak ľahko a oklamať už vôbec nie. Nie že by chcela Radka proti nim nejak okato podvádzať. Predsa len sú to nebezpečný ľudia, či nebodaj tvori? Netušila presne čo sú zač, ale nechcela to radšej zisťovať. Hoc je nekonečne zvedavá, sú momenty, keď je lepšie nevedieť. Presne ako teraz. I keď bola diplomatickou vyslankyňou a užívala si Bartucovu ochranu, nechcela riskovať hnev hoplitov. Mala pred nimi rešpekt. Zrovna tak ako pred Bartucom, i keď má pred nimi poriadne veľké ústa a navonok nebojácnu povahu. No keby sa postavili proti nej... To by už bolo o čosi inom. Ľutovala že musia ísť ďalej. Že si ešte nemôžu zahrať, užiť si takmer bezstarostný večer.
Tiež si zbalila svoje veci, aj keď ich nemala mnoho. Vzrušenie však bolo silnejšie ako spánok. Toho mala počas cesty už dosť a nechce si nechať ujsť prvý pohľad na Nočnú pevnosť, o ktorej už toľko počas cesty počula. Konečne príde na lámanie chleba. Zistí, čo všetko z toho rozprávania je pravda a čo nie. Vyšvihla sa preto vedľa Bartuca, vytiahla svoju mandolínu a hrala. Jej prsti po strunách behali rýchlo, šikovne.
- Ak túto cestu prežijem a dostanem sa v poriadku späť na Zimohrad, zložím o tebe a hoplitoch pieseň. Ste hrôzostrašný a nebojácny. Ak sa tie piesne dostanú až do samotného Kráľova prístavu, Lannisterská armáda zloží svoje zbrane a otvorí svoje brány, len aby sa nemuseli s vami zoči-voči utkať - zasmiala sa pobavene. Nehrala teraz žiadnu konkrétnu pieseň, len si tak brnkala. Nie od nudy, ale od vzrušenia, ktorú musela nejakým spôsobom maskovať. Občas sa na sedle voza ošívala, mrvila, naťahovala svoj krk, akoby dúfala, že vďaka tomu Nočnú pevnosť uvidí omnoho skôr.
- Už tam budeme? Povedal si, že na úsvit tam budeme, ale tu prichádza úsvit omnoho neskôr ako inde. Občas úsvit neprichádza vôbec a panuje ju niekoľko dňová tma. Takto ďaleko na severe som ešte nikdy nebola. Uvidíme odtiaľto aj Múr? Celkom by ma zaujímalo, ako ďaleko je odtiaľto Čierny hrad. Keď som vyliezla v Zimohrade na najvyššiu vežu, tak som zazrela v diaľke Múr. Bolo krásne jasné počasie. Na oblohe ani mrak. Slnečné lúče sa na jeho vrchole ligotali ako diamanty. Vtedy Múr vyzerá, akoby plakal. Bolo to krásne - rozprávala zasnene, akoby nikdy nevidela nič krajšie na tomto svete. Možno ani nevidela. A možno ani nevidela Múr, len ho chcela vidieť a bola to obyčajná predstavivosť. Hra prírody, ktorá ju oklamala. Ale nevadí. Jej to nevadí. Aj tak to bolo najkrajšie, čo kedy do teraz videla.

Bartuc sa pozrel na čiernu oblohu ale hviezdy nevidel, bolo to ako keby sa pozeral do hustej a nepreniknuteľnej tmi, Hoplit si to musel tiež všimnúť lebo sa pozrel na oblohu a nevidel nič iba tmu, chlad, smrť. "Za tým kopcom sa nachádza Ankh-Morpork." A skutočne, keď prešli za kopec tak zbadali tú pevnosť, už na prvý pohľad hrozivá. Vlajky a prápore sa týčili do výšin, tri mohutné komíny ktoré ako nemá stráž sa týčili nad pevnosťou a hustý čierny dym sa valil z nich Bartuc si pri tom pohľade odpľul ako keby už len samotný pohľad bol jedom v jeho ústach. Múr sa týčil ešte poriadny kus nad komínmi. Zrazu zastavil voz a všetci Hopliti spolu sním. Vážnym výrazom sa pozrel na Radku, vietor sa pohrával z pár pramienkami jeho vlasov ktoré sa zachránili pred jeho rukami. Fúkal jemný vánok ale mrazivý ako smrť a ostrý ako rozpálené nože, nakoniec prehovoril ešte vážnejším tónom. "Malá Lady, nech tam uvidíš čokoľvek zásadne o tom nehovor nikomu, musíš pochopiť že je to vojenská posádka a mnohí diplomati hrôzou zistili že nočné mory sú na tomto mieste viac ako skutočné, mnohý sa dokonca zbláznili, zoceľ svoje srdce a myseľ lebo tam kam ideme niesu žiadny bohovia ani svetlo je tam len smrť a strach a príšery v ľudskej podobe, aj keď sa na ľudí už dávno nepodobajú." Nakoniec sa dali znova do pohybu, pevnosť sa približovala a začala biť vidno viac v detailoch, zdalo sa že jej hradby niečo pokrýva ale z matného svetla nebolo možné rozoznať že čo to je,  nakoniec sa dostali k zákopom ktoré boli všade okolo pevnosti ako bludisko, na pravidelných miestach stáli obliehajúce stroje boli väčšie ako sedliacki dom, prechádzali okolo ballisti ktorá sa týčila nad nimi, prešli cez padací most kde ich privítal jeden zo Stráži smrti, mal železnú masku v tvare lebky a vyblednuté oči, otvor na ústa odhaľoval zuby ako nože, vyrezané pery budili strašní dojem, na jednom z jeho rameni bol bodák na ktorom bola na bodnutá lebka za opaskom mal zubatý meč a na druhej strane bič skladaný z ľudskej chrbtice. Odhalené ruky na ktorých mal vyrezaní ten istí znak ako mali hopliti na brnení kus hrudnej plátovej  zbroji na ktorom bol ten istí znak, iba pokynul aby išli ďalej a keď zbadal Radku tak na ňu len zavrčal. Prešli prvou bránou a hradby sa ťahali pozdĺž k druhej bráne ktorá mala tiež padací most nad druhou bránou bol ukrižovaní akýsi muž stiahnutí z kože, jeho mäso a krv sa trblietali v svetle fakieľ. Prešli aj druhou bránou a tam znova hradby ktoré sa ťahali k ďalšej bráne, prešli ešte dvoma bránami až kým sa konečne ocitli na námestí, aspoň to ako námestie vyzeralo.

Bolo to ako ponoriť sa dobrovoľne do temnoty. Do nočnej mory, ktorá ju ako matkyna náruč, veľmi ochotne prijala. Ba dokonca akoby sa na jej príchod tešila. Mrazivý vietor vnikol do jej srdce a narobil poriadnu paseku. Zabil, alebo skôr zavraždil všetko živé, všetko odvážne, čo kedy v nej žilo. Nádej a láska boli mŕtve, tak isto ako teplo života, ktoré v nej do teraz prekypovalo. Takmer zatajila dych, ale s hrôzou zistila, že žiaden dych nemá. Umrela snáď a dostala do siedmich pekiel za to, že nikdy sa nemodlila k žiadnym bohom? Že v nich neverila? Pekelné brány sa otvorili a oni vnikli dovnútra. Srdce mala stiahnuté, mala chuť ujsť. Celá sa pod svojou teplou kožušinovou vestou chvela, ale bola natoľko ohromená tou hrôzou, ktorú videla, ktorú vnímala a vedela že je skutočná, že sa nedokázala ani len pohnúť. Nedokázala zo seba vydať ani hlások. Len pozerala, sledovala. Vrčanie stráže ju takmer vytrhlo z toho stavu. Prebehol mráz po jej chrbte a ona musela vo svojich teplých čižmách skrčiť prsty na nohách, aby do seba vliala nejaký ten život. Aby mala pocit, že je skutočne živá. Ale ak žije, toto je skutočné a to znamená, že svet nie je tak krásny, ako si myslela. Nie že by si o svete myslela že na ňom žijú len dobrý ľudia a nádherné veci. To teda nie. Ale dúfala v to aspoň na severe.
"Radšej čeliť armáde mŕtvych. Radšej sa pozerať do očí ľadového pavúka..." Pomyslela si v duchu, keď prechádzali bránami, až kým voz nezastavil na námestí. Ostala na ňom sedieť. Netušila čo má robiť. Vždy vedela čo má robiť, čo má povedať, stále mala ústa plné rečí a ruky plné činností, ale teraz... Teraz sa cítila bezbranne a bezmocne. Možno nebol dobrý nápad odísť s Bartucom. Nebol dobrý nápad opustiť bezpečné hradby Zimohradu. Ale čas nevráti späť a teraz je tu. Urobí všetko čo je v jej silách, aby sa mohla vrátiť späť k Robbovi, alebo na Čierny hrad k Theovi. Bude silná, nech sa deje čokoľvek. Cítila sa v Nočnej pevnosti tak... malá a bezbranná. Ako maličké svetielko uprostred temnoty, ktoré sa stále viac a viac rozširuje. Ktoré všetko pohlcuje, až kým neostane nič. Napokon z toho voza zliezla. Svoju mandolínu schovala do púzdra, ktoré si prehodila cez plece. Malá istota v neistote. Stebielko trávy, ktorého sa môže chytiť, keď ju bude bažina ťahať dole. Ale pomôže to vôbec? To zatiaľ netušila. Chcela povedať niečo, čo by mohlo znieť slušne. Pochváliť pevnosť? Pochváliť stráže...? Nie. Z úst jej kupodivu nevyšiel ani hlások. Už počula o rodne Boltonov. Videla ich zástavy a poznala temnú históriu tej rodiny. Ale oni boli slabým odvarom toho, čo videla tu. Ani nevie, či bude môcť o tomto mieste niekomu rozprávať. Veď by jej nik neuveril. Ale už teraz vie, to čo tu vidí ju bude strašiť v snoch...
- Nenechajme Mortusa čakať - povedala napokon, keď sa poriadne nadýchla, aby tak do seba vliala odvahu. Bola to chyba. Nádychom vnikol mrazivý vzduch do jej pľúc a bol tak ostrý, až sa mierne rozkašlala. Urobila pár neistých krokov vpred. Malých, ale spravila ich. Už len kvôli tomu, aby zistila, či ju bude telo poslúchať napriek tomu, ako veľmi sa vzpiera a ako veľmi by chcela odtiaľto ujsť. Pobyt v Nočnej pevnosti bude pre ňu nesmierna výzva a ešte väčší boj.

Bartuc si všimol jej výrazu a priateľsky ju pobúchal na rameni, hopliti vybaľovali voz a rozprávali sa zo strážnymi o ich príhodách z ciest. "Správna úvaha, nemali by sme ho nechať čakať, je to trpezlivý človek ale čím skôr bude záležitosť hotová tým skôr môžeme odtiaľto vypadnúť." Prešiel spolu z Radkou ku bráne ktorú otvorili hopliti a stúpili do siene, vydal sa hore po schodoch a rovnou chodbou, míňali pritom stráže ktoré boli buď na patrole alebo na stráži. Zabočili do niekoľkých chodieb až kým neprišli k dverám pri ktorých stáli dvaja ktorých ani Bartuc nepoznal, zamračil sa. Vojaci mali zelenú zbroj, a na hrudy mali dvoch hadov ktorý boli obmotany okolo seba no každý z nich išiel opačným smerom takže tvorili akési hadie T, na hlavách mali kapucne a vyblednuté oči sa upierali na nich no nepovedali ani slovo, ani nemohli, na ústach totiž mali kus železného plátu ktorý im znemožňoval akú koľvek reč. Bartuc prešiel okolo nich a otvoril dvere skadiaľ bolo počuť debatu dvoch mužov no keď otvoril dvere debata ustala. "Ahh Bartuc, konečne, už sme zo Sarevokom začali rozoberať ďalší plán on tiež len teraz dorazil." Mortus sa postavil a zhrbený opierajúc sa o svoju palicu prešiel k druhému stolu kde nalial do pohárov víno. Potom sa otočil a pozrel sa na Radku. "Ako vydim tak sa doniesol niekoho zo sebou, ešte nezačala ani kričať ani sa nijako zatiaľ nervovo nezrútila som rád že si našiel niekoho kto predá náš odkaz pánom severu. Ono sa to môže zdať ako maličkosť ale človek tu akosi stratí nervy takže rozprávať naňho je asi tak zmyslu plné ako keby som chcel naučiť kameň žonglovať." Sarevok sa iba zasmial, mal na sebe celú zbroj aj s helmou takže sa zdalo ako keby bol od Bartuca o niečo vyši. "Ako som spomínal, Ramona chce sever pre seba, ts ts ts, také hlúpučké dievčatko, ona si myslí že keď sever náhodou padne tak sa chopí vlády, akurát že netuší že ak padne sever tak bude medzi prvými na našom zozname nežiaducich osôb a pochybujem že celí sever dokopy má také vojsko aké máme mi takže ak sa o niečo pokúsi chcem tvoje zvolenie že ju môžem zničiť." Bartuc si len pohŕdavo odfrkol a Mortus len pokrčil ramenami. "Ako chceš, je to zradná socka, ako lord Bolton ak by k tomu malo dospieť tak ju kľudne znič. Tak či onak, vítajte mladá Lady v Ankh-Morpork, vo vojenskej pevnosti, obávam sa ale že tu budete mať málo zábavy, koniec koncov toto je vojenská pevnosť a nie hrad nejakého pána a mi sme len úbohý služobníci bez nároku na zábavu." Zdalo sa že Mortus by sa rád aj uklonil ale už bol dosť zhrbení na to aby to dokázal niekto rozlíšiť jedine že by sa maskou dotkol podlahy, miestnosť bola prijemne teplá a bodaj by nie keď mala štyri krby. "Prosím sadnite si,čoskoro prinesú večeru." A ukázal jej jedno volné miesto, stôl bol dlhí a Mortus sedel na konci stola ako sa patrilo na pána pevnosti aj keď pravda bola taká že Sarevok bol spolu pán ale ten si nijako nesťažoval. Dnu vošiel jeden zo služobníkov a každému dal naliate víno a onedlho na to už dnu začali nosiť vyberané pečené jedla až kým sa stôl ohýbal pod tým všetkým. Každý dostal tanier okrem Mortusa, ten sa opieral o kreslo v ktorom sedel a v ruke držal svoju palicu, dnu otvorením oknom vletel havran Valor ktorý mu pristál na rameni a spokojne si zakrákal a Mortus ho začal kŕmiť s kusom mäsa. "Tak malá lady, dúfam že vaša cesta bola aspoň troška príjemná, s našimi vojakmi je len zriedka kedy zábava." Havranovi podal ďalší kus mäsa a pozrel sa po prítomných.

Pousmiala sa neisto na Bartuca, keď pocítila jeho mohutnú ruku na svojom malom ramene. Keď ju potľapkal, takmer sa jej pod tou váhou podlomili nohy, ale ustála to. Jeho povzbudenie ju z časti hrialo pri srdci, aj keď mnoho útechy z toho nemala. Bude rada, ak toto šialené miesto čím skôr opustí. Ani nie kvôli tomu, že by mala veľké ústa a tým by mohla narobiť problémy, ale skôr preto, lebo toto miesto je neprirodzené. Netuší, ako je možné, že Robb o Nočnej pevnosti nevie. A možno vie, len to necháva tak? Netuší. Ona s ním nikdy nerozoberala tieto veci. Nikdy sa s ním nerozprávala o vojne, o vojakoch... Boli to veci, do ktorých ona nevidela, nepoznala a preto nemala právo mu do toho rozprávať. Ale po tejto skúsenosti... Mu asi vyčistí tak trocha žalúdok. Nasledovala nemo Bartuca po schodoch a chodbách. Sledovala každý kút tej pevnosti, snažila sa čo najviac vecí zapamätať. Zanechali za sebou nejedného strážneho, nejednu chodbu. Čím viac vchádzali do hlbín tej ohromnej stavby, tým istejšie sa cítila. Akoby to všetko, čo videla vonku bol len výplod jej chorej fantázie, ktorá sa postupne rozplývala. Už bola takmer v tomto duchu upokojená, keď v to zastavili pred dverami. Nemohla si nevšimnúť stráže, ktoré pred nimi stáli. Venovala im krátky, no o to nebojácnejší pohľad. Chcela tým presvedčiť... koho? Seba? Ich...? O tom že sa nebojí? Že ju strach vlastne úplne opustil a ona sa tu bude môcť prechádzať akoby bola doma? Kde že... Klamala hlavne samu seba. Musela sa postupne povzniesť nad to všetko, čo sa tu odohrávalo, čo všetko tu videla. Inak by prišla o svoju myseľ. Zbláznila by sa a tým by skončil jej príbeh v tomto svete. A to nechce. Zašla vo svojom živote príliš ďaleko na to, aby cúvla, aby teraz ušla. Hlboký nádych, vošla spolu s Bartucom dovnútra. Slušne počkala po jeho boku na to, aby všetci prítomný páni prehovorili. Až potom, keď konečne dostala slovo, sa im slušne uklonila. Všetci si mohli všimnúť, že to nebol úklon lady, ktorá je lady od svojho narodenia. Bol to úklon prostej dievčiny, ktorá sa na snažila priblížiť spôsobom urodzených žien.
- Páni... Som rada že ste si ma do vašej pevnosti privolali. Musím uznať, že toto miesto je ako výplod chorej mysle, ktorá napriek všetkému až veľmi dobre vie, čo robí - povedala hlasom, v ktorej znela úcta, ale i pobavenosť. Mala pred nimi rešpekt, úctu, ale zároveň bola hrdá na to, ako to všetko ustála. Po ponúknutí miesta pri stole si iba sadla a počkala, až kým tak nespravia všetci prítomný, po ktorých prešla pohľadom. Bol to pre ňu groteskný pohľad. Všetci vyzerali tak zvláštne, tak inak. A predsa všetci spolu sedeli pri jednom stole. O tomto rozhodne napíše nejakú pieseň. Keď ju chcel služobník obslúžiť, ona mu len slušne vzala džbán s vínom z ruky a naliala si sama.
- Nie som rozmaznaná lady, ktorá by si nedokázala naliať sama. Ruky mi z toho neodpadnú. Ďakujem - pousmiala sa milo na služobníka. Ona je hosťom v tejto pevnosti a hoc ako-tak ovláda slušné správanie, keď nemusí, tak sa toho nedrží. Preto zdvihla pohár s vínom, aby tak naznačila, nech si s ňou pripijú.
- Na naše stretnutie páni. Nech je hodné na spomínanie - prehovorila, potom si odpila. Víno bolo... nuž, nikdy nepila tak dobré víno. Bolo sladké a suché. No vôbec jej to nevadilo. Oblizla si spokojne pery, akoby bola odborníčka na dobré víno.
- Čo sa týka cesty... Bartuc bol vynikajúcim spoločníkom a hopliti... nuž... hrajú karty lepšie ako severania - uškrnula sa pobavene. Potom však zvážnela. Stále si nie je plne istá, prečo tu je.
- Nechali ste ma sem priviesť pretože chcete pánom severu niečo odkázať, všakže? Ale ako sa na vás pozerám, poslať za nimi hoplitov, Bartuca alebo niekoho iného... by bolo možno účinnejšie, ako poslať ma späť s nejakou správou. Predsa len, som len obyčajné dievča a pochybujem, že by mi verili - pozrela na prítomných pánov. Napokon zamyslene spočinula svojim jedným okom na Mortovi, ktorého skúmala pohľadom.

Sarevok sa pozrel na Radku a jeho žlté oči sa vpíjali do nej a potom si dal dole svoju helmu a položil na stôl vedľa taniera, odtrhol si kus mäsa a zdalo sa že veškeru konverzáciu nechá na Mortusa. Mortus sa postavil s kresla a zhrbení prešiel k oknu a bolo počuť iba ako drevo dopadá na kameň, klap klap klap, kým neprešiel k oknu a zhrbení sa opieral o svoju palicu, Bartuc hodil kus mäsa na tanier a utrel si ruky do akejsi handry ktorú mali každý z nich pri tanieri a prešiel k Mortusovy. "Počkaj ty stará vykopávka, ja ti stým pomôžem, už zase." Otočil sa k Mortusovy chrbtom a zo zadu ho chytil za ramená a ohol sa do predu, celú miestnosť naplnil zvuk pískajúcich kostí. Potom Mortusa položil na zem a ten sa narovnal do celej svojej výšky čo nebolo oproti Bartucovy nejak vysoko. Bartuc sa znova posadil ku stolu a žmurkol na Radku a jemne sa usmial, naproti Sarevok mal čo robiť aby sa neudusil jedlom keď v sebe dusil smiech potom sa už aj Bartuc začal zo široka usmievať na Sarevoka ktorý už chytal fialovú farbu. "Keď ste už konečne nechali tých vašich detských pičovín tak by som rád prešiel k veci prečo je tu vlastne náš vzácni hosť." Prešiel ku stolu keď sa Sarevok konečne zbavil toho čoho dusilo, vykašlal kus kosti ktorá dopadla k Mortusovým nohám a ten ju len odkopol opodalej. "Úžasné, toto bol zatiaľ tvoj najlepší výkon za celí čas čo ta poznám." Zdalo sa že Sarevok chce niečo namietať keďže už zdvihol prst ale račej si to zjavne rozmyslel a ruku hneď spustil dole. "Dôvod prečo ste tu a mi nie sme tam je ten že máme pri veľa povinností, teraz by som rád prebral aspoň jeden z mnohých bodov, koniec koncov o nič nejde iba chceme aby sa naše vojská mohli hýbať volne po severe a naznak našej vďaky budeme brániť sever a Zimohrad, taktiež by sme boli rady ak by nám páni severu dovolili si zabrať zvyšné hrady a pevnosti pozdĺž múru. Pochopte že sú neobývané a tým by sme vedeli poskytnúť silnú obranu severu ale aj múru ktorý by sme udržiavali a bránili pred divokými, samozrejme že tak úplne sa mu podvoliť nemôžeme z hladom k tomu že mi už pána máme ale zase až keď môj pán dorazí a zničí svojich zaprisahalích nepriateľov tak vyhlási sever ako samostatné kráľovstvo a vždy odpovie na volanie do zbrane, koniec koncov verbovanie armády je jednou z jeho popredných vlastností." Prešiel ku stolu sadol si a začal klopkať na operadlo kým sa neozval Sarevok. "Počul som že namiesto kavalérie má niekoľko vojnových slonov." Mortus sa poškrabal na krku a potvrdil Sarevokové domnienky. "To skutočne má možno sa bude chcieť tváriť ako Hanibal len stou zmenou že nieje na toľko hlupák aby ťahal zvieratá do mrazivých podmienok keď žijú na tých horúčavách." Dodal a znova sa pohodlne oprel.

Ústa vyleteli do širokého úsmevu, keď sledovala či tí veľký a hrôzostrašný páni stvárali. Vyzerali ako malé deti, ktoré nevedia čo so sebou. Chvíľu jej pripomínali jej vlastných bratov, ktorý ju často rozveselovali a rozosmievali. Prežúvala jedlo a zrovna tak ako Sarevok mala čo robiť, aby sa nedusila smiechom. Ona však mala v sebe toľko slušnosti, aby to nerobila natoľko okato, ako on. Pokrútila nad nimi hlavou, pozorne počúvala Mortusa, ktorý ju so svojimi slovami poriadne zaujal. Položila kus pečeného mäsa, ktoré mohla jesť pohodlne rukami a v druhej mala iba vidličku, na ktorú si napichovala pečené zemiaky a topila v hustej omáčke s takou radosťou, akoby to boli ľudia ktorý jej kedysi ubližovali a ona ich teraz môže mučiť a potom zožrať. Jedlo bolo výborné. Priam skvelé. Snáď lepšie ako na Zimohrade. Skrčila svoje obočie, keď Mortus spomenul hrady pri Múru, ale zároveň veľmi zbystrela svoju pozornosť, keď začula niečo o vojnových slonoch. Položila vidličku, zapila svoje sústo dobrým vínom. Utrela si rukou svoje ústa a uprela svoje modré očko, ktoré vo svetle sviečok a ohňa v krbe priam žiarilo. Vyzeralo ako číre nebo, na ktoré sa vyštveralo sto slnkov.
- Nuž... uhm... Ja nemôžem nič sľúbiť, ale vaše požiadavky milerada predám lordovi Starkovi. Čo sa týka hradov, tie patria Nočnej hliadke a tá je nestranná. Ale ak im poviete, že ich mienite obsadiť kvôli bezpečnosti ríše, možno sa s vami ochotne dohodnú. Podľa toho čo viem, Nočná Hliadka má tak málo mužov, že dokážu žiť len na troch hradoch z... dävetnástich... ? - zrazu si nebola úplne istá. Jej zamyslenosť pokračovala, lebo jej hlavou behali otázky ohľadom vojnových slonov.
- Nikdy som žiadneho vojnového slona nevidela. Vyzerajú ako mamuti? Aj obri majú mamutov, ale neviem či sú to vojnový mamuti ktorý vedia bojovať alebo na nich iba cestujú tak, ako ľudia na koňoch. Ak chcete niečo veľké a bojové, čo sa hýbe... taký vojnový mamut by nebol zlý nápad. Sú dostatočne veľký na to, aby ste na nich mohli postaviť menšie veže alebo niečo také. To by tým prekliatym Lannisterom vyrazilo dych - zasmiala sa tichším hlasom.
- Čo tu vlastne robíte? Videla som vašich vojakov, vaše veže... Tie biče z ľudskej chrbtice... - začala vyzvedať, lebo bola zvedavá. Nebola si úplne istá tým, čo vidí a s kým sadla vlastne za stôl. O Bartucovi vie že je mocný a nebezpečný bojovník, ale zvyšok? Veď jej Sarevok nebol ani predstavený a ani netuší, či je Mortus pánom Nočnej pevnosti, alebo len nejakého pána zastupuje.
- Vy ste niečo ako majster? - položila napokon svoju otázku Mortusovi, akoby tým sledovala niečo veľmi konkrétne.

Všetci prítomný si vymenili významné pohľady. "Sloni sú menšie verzie mamutov, skutočnosti žiadne zviera není vojnové ale dajú sa ich vycvičiť a potom dokážu zničiť aj kavalériu aj pechotu, majú vlastnú zbroj ako kone tým pádom sa ťažko zabíjajú lebo majú hrubú kožu, ak ide o tie biče tak je to motivácia otrokov aby pracovali rýchlo a skutočne to funguje. Pochopte že sme vojnová posádka nie mesto ani hrad, tu sa rodia vojnový psi. Ak ide o nočnú hliadku tak si nemyslím že by si všimli že niekto obýva ich hrady a pevnosti a keby aj pochybujem že by im to vadilo a už vôbec si nemyslím že by dokázali proti tomu niečo podniknúť." Sarevok sa postavil a prešiel ku krbu. "Koľko otrokov má prísť do prístavu?" Mortus len pokrčil ramenami. "Možno päť tisíc možno viac, neviem presne ale na tom nezáleží." Sarevok sa otočil k Mortusovy "Budem potrebovať päťsto na výcvik nových regrútov." Mortus si len povzdychol. "No budíš teda, nieže by ma to tešilo, potreboval som ich čo najviac, napadlo ma že posilním hradby tak som sa začal činiť, na nešťastie zomierajú pritom ešte častejšie ako pri stavbe tých komínov a okrem iného treba rozšíriť podzemné kovárňe to znamená ďalší komín." Sarevok spokojne prikývol a odišiel von. "Ako vidím tak zase si zabudol svoju helmu, idiot." Otočil sa na Radku. "Ospravedlňujem sa že som vám venoval tak málo času ale ako vidíte práce je tu veľa a vždy musíme riešiť niečo ale ako vidím tak Bartuc sa stal vaším spoločníkom, dobre túto úlohu by som na Sarevoka určite nenechal, on by vás niekam odložil do špajze a vybral iba v prípade keď by došlo na dohadovanie ale inak by vás kľudne aj presekol na dva malé a potom by sme už nikam nedospeli." Mortus sa postavil, prešiel ku krbu a sadol si do kresla. Bartuc pokynul Radke aby si sadla k Mortusovy a sám si sadol ku krbu na jedno z troch voľných miest takže volné miesto bolo medzi nimi.