Lokace: Zimohrad - Nádvoří

Bartuc už videl hlavnú bránu no keď sa priblížili tak ich strážni vyzval aby zastavili a to sa Bartucovy ani trocha nepozdávalo ani nepáčilo no stráže boli neodbytné. "Aký je dôvod vašej návštevy, pane?" Bartuc si len odfrkol a nahodil výraz ktorý pripomínal nahnevané alebo rozbesnené ho zlomedveda. "To nieje vaša starosť, prišiel na žiadosť môjho pána a mojich spoločníkov aby sa tu urovnali isté záležitosti z vaším pánom, takže ak nechceš visieť ty odpad tak ma pustíš dnu a nebudeš sa srať do toho čo sa ta netýka." Strážnik iba zbledol a prikývol no zamračil sa keď uvidel sprievod, boli to čudní chlapíci, tváre im pokrývali jazvy takže to museli byt skúsení veteráni v zabíjaní, jeden z Hoplitov naňho vyceril zuby ostré ako nože a hystericky sa zachichotal ako keby čakal že ho napadne a on ako malé dieťa ktoré sa nemôže dočkať odmeny čakal na boj no nič takého sa nestalo. Prešli na nádvorie kde zaparkovali voz a Bartuc podal kľúče od zámku Hoplitovy ktorý sedel vedľa neho. "Pre parkuj inam a nieže ho poškrabeš." Hoplit len prikývol a zobral si ďalších piatich a zasunuli voz viac ku hradbám potom napojili kone a išli sa postarať o to že nikto sa nebude obšmietať okolo voza zvyšných pätnásť išlo za Bartucom ktorý zastavil uprostred a silou mocou sa snažil zistiť kto to tu má na starosti alebo kto je kompetentní na toľko aby sním mohol hovoriť. Nádvorie mu prišlo ako chliev alebo kurník, blato a ďalšie blato. "Kto z vás je dosť kompetentní aby som sním mohol hovoriť o ponuke mojich spoločníkov?!" Rozkríkol sa ale zdalo sa že ľudia či už od strachu alebo zvedavosti sa naňho pozerali ale nikto neprikývol ani sa neozval. "Skvelé, takže tu nikto nevládne alebo mi niečo ušlo, alebo sa sa dosť hlasne nevyjadril alebo...ma bolo počuť a páni severu si naložili do nohavíc predčasne." Hovoril skôr sám pre seba ale niekoľko Hoplitov sa zachichotalo takže bolo jasné že okruh počujúcich bol užší ako dva metre. Bartuc si ale prezeral okolie a hrad sa mu celkom zapáčil keď už sa Severania nenaučili rozprávať tak aspoň stavať dokázali, skutočne impozantní pohľad no ako tak pozeral nikto nevyšiel von ani nič sa nedialo, povzdychol si a keď sa pozrel na vstupné dvere do hradu tak si všimol že tam stojí len jediní vojak, že by tam boli dvaja a druhý išiel konečne niekoho zavolať? alebo si Severský páni natoľko necenia svojho života?

Nechal ju tam. Zase. Spravil to zase! Zmyslel si, že bude na Zimohrade v bezpečí, v dobrých rukách. Tu sa jej už nič hrozné nemôže stať, lebo ju majú ľudia radi. Je tu veľa lordov, ešte viac vojakov a čestných ľudí. Ale to hodinové kázanie si mohol odpustiť. Už nie je malým dievčatkom, ktoré potrebuje usmerniť. Vedela komu sa vyhnúť, ku komu sa ako správať. Och áno, teoreticky to ovládala dokonalo, ale prakticky... Tie hodiny dohovárania nepadli príliš na úrodnú pôdu. Povedzte jej, aby sa nechytala ohňa lebo ju to popáli a ona doň skočí, aby zistila, či je to pravda. Čo už s ňou a jej zvedavosťou...? Nič. Raz na to doplatí tak, že sa z toho poučí na celý život a bude tuhá. Dovtedy s tým asi nikdy neprestane. Ešte že Zimohrad ponúka mnoho zaujímavostí. Zvláštností. Chladných tajomstiev, ktoré sú pre ňu relatívne bezpečné. Ten hrad, jeho chodby, okolie, ba dokonca časť Vlčieho lesa a krypty pozná tak dobre, ako vlastnú dlaň. Až má pocit, že sa tam začína nudiť! A keď sa nudí, vymýšľa hlúposti. Naozaj by sa mohla začať správať ako mladá dáma. Tá mladá dáma, ktorú sa z nej snaží lady Nandori vychovať. Z časti sa jej to darí, lebo si začala dávať pozor na to, pred kým sa ako správa.
Sedela na hradbách s nohami vo vzduchu. Mala odtiaľ dokonalý výhľad na celé nádvorie a dianie okolo. Nič sa nedialo. Vôbec nič. Ba dokonca ani to, čo inokedy. Ľudia boli dnes akosi... zarmútený. Všetci si hľadeli svoje, vo vzduchu sa znášal napätý pach. Akoby to každý cítil a každý sa tomu snažil vyhnúť. Zvesené hlavy, pozerali do zeme, pred svoje nohy. Ba dokonca ani vojaci neboli nejak výrečný. Nemali záujem o jej hlúpe vtipy, ktoré inokedy dokážu rozveseliť, aspoň na moment pri nich zabúdajú na svoju službu v tej zime. Prichádzal mrazivý vetrík. Zo severu. Pohral sa s jej vlasy a odcupital ďalej. Bol nezbedný. Prichádzal vždy, keď to nečakala a potom ju nepekne prekvapil. Hojdala si svoje nohy, päty na čižmách búšili do kamennej steny. Stačilo jedno strčenie a spadla by tak, že si doláme buď krk, alebo nohy. Záleží od toho, ktorá strana mince v rukách Šťasteny dopadne.
Zbystrila svoje uško keď začula vŕzganie prichádzajúceho voza. Dupot kopýt a nôh ľudí. Mnohých ľudí. Malej armády. Trhla zvedavo hlavu, nahla sa viac dopredu, aby mala lepší výhľad smerom k mohutnej bráne, cez ktorý vpluli dovnútra. Zvláštny to ľudia. Všetci ozbrojený, zjazvený... Lovila v pamäti, ku ktorému lordovi či nebodaj severskému kmeňu môžu patriť. A ten chlap! Ohromný. Hroziví. Ako zlomedveď, s ktorým sa človek naozaj nechce stretnúť osamote a po tme, niekde v hlbokých lesoch či otvorenom priestranstve. Pár krát zažmurkala, hľadala vlajku, ktorá by pomohla s nápovedou, ale nič nevidela. Iba vojakov, voz s klietkou a toho muža. Zvraštila obočie, pocítila ako jej vybehol mráz po chrbte, uzavrel myseľ do železnej pasci strachu, keď ten chlap prehovoril. Hlas mal ako hrom, i keď sa musela potichu nad jeho slovami uchechtnúť. Pozrela zvedavo vôkol seba, či ho príde ktosi privítať. Majster Luwin, ser Rodrick, nebodaj ten nafúkaný Greyjoy. Ale nik tam nebol. Všetci boli zrejme dostatočne zaneprázdnený s prítomnosťou lorda Baratheona a Boltona. Zahryzla sa do pery, rozmýšľajúc, čo teraz.
- Páni Severu si nezvykli naložiť do gatí. Ani predčasne, ani zavčasu - ozvala sa napokon jej hlas. Bol dosť silný, aby upútala na seba pozornosť toho chlapa. Nebola nijak zvlášť drzá či zdvorilá. Len mala nutkanie odpovedať mu, lebo sa jej príliš nepáčilo, ako uráža severských pánov, zároveň aj Robba, keď že k nim patrí aj on. Mala potrebu brániť ich česť, i keď len slovami. Bola malá. Tak malá, že ju bolo na tých hradbách sotva vidieť. Takmer s nimi splývala vďaka šedým kožušinám, ktoré s radosťou nosila. Jej ohnivé vlasy v nezbednom vetre vliali ako neskrotná, potrhaná vlajka. Občas odhalili pásku cez oko, avšak z dej diaľky a výšky ten chlap nemohol poriadne vidieť.
- Musíte ospravedlniť zaneprázdnenosť nášho dobrého lorda Starka. Na jeho hrade sa nachádza mnoho významných mužov a vojna klope na bránu - pousmiala sa naňho - Ak nejaký ten krátky čas dokážete vydržať, určite si vás nechá zavolať a s radosťou si vypočuje vašu ponuku. Ale zatiaľ budete musieť asi počkať. Zrejme máte za sebou dlhú cestu. Mohli by ste si odpočinúť v hostinci. Na hrade už žiadnu voľnú postel nemajú - roztiahla svoje pery do pobaveného úškrnu.

Bartuc hľadal pôvod toho pískajúceho hlasu a keď ju uvidel tak sa len založil ruky a nahodil úšklbok kým sa Hopliti hystericky zasmiali. Jeden z nich vytiahol dýku a olízal ju jazykom a rukou naznačil že ju hodí no Bartuc ho chytil za ruku ktorá už bola vo vzduchu a prstom mu naznačil že to vôbec nieje zdvorilé. "Správaj sa slušne. A vy madam ak chcete na nás hovoriť tak jedine z očí do očí, je nezdvorilé na niekoho hulákať z hradieb!" Dodal ako keby náhodou a jej názor o severanoch ako keby ani nepočul. "Nestojím o vaše komnaty a postele, som tu lebo ma moji spoločníci požiadali aby som urobil obchod s vaším Lordom!" Vykríkol za nou v prípade že by ho nepočula dobre. Potom ukázal prstom na Hoplita ktorý chcel hodiť nôž "Ty, pôjdeš z ostatnými do hostinca a zaistíš aby sa tam našlo volné miesto pre nás a ak niekoho vy debili zabijete. Tak vás Mortus stiahne za živa s kože a budete ako príklad toho čo sa stane keď ma nebudete počúvať." Hoplit vydal len ľahké "heh" a zatváril sa ako keby stretol niečo horšie ako smrť alebo mučenie, potom zasalutoval a odviedol ostatných preč pričom sa ešte raz hrôzou vo tvárí pozrel späť na Bartuca, ako keby si chcel overiť že to čo mu povedal alebo vôbec že celá scenéria nieje výplodom jeho fantázie a keď sa uistil že nieje tak zastrčil nôž späť a z znepokojením vo tvári odišiel. Na nádvorí ostal len Bartuc a Hopliti pri voze a domáci ktorý pracovali a strážili. Spolu z Bartucom však musela prísť aj búrka keďže začalo hrmieť čo si Bartuc uvedomil až keď sa veci upokojili aspoň na znesiteľnú úroveň. "Tak čo? neprídete dole? mali by ste lepšie reprezentovať vašich ľudí Lady..." A naznačil gestom pri uchu že prepočul jej meno.

Sledovala ostražito, ako jeden z tých vojakov vytiahol nôž či dýku. Na tú vzdialenosť to nedokázala poriadne odhadnúť, avšak nebola natoľko hlúpa, aby jej z jeho postoja nedošlo, že ju mieni použiť ako živý terč. Keby tou dýkou dostala, zrejme by padla mŕtva na zem. Ale len keby dostala. Má celkom dobre vyvinuté reflexy a možno by sa stihla v čas uhnúť. Aspoň natoľko, aby ju ostrá čepeľ netrafila do životne dôležitých orgánov. Vtedy by si ju smrť nenašla tak rýchlo a vojaci na hradbách dokázali veľmi rýchlo zneškodniť útočníka, čím by zrejme zabili alebo aspoň zajali Bartuca. Nech sa deje čokoľvek, na severe zabíjanie nie je tolerované. Aspoň má takú predstavu ona. Preto je tu. Napriek tým mohutným a divokým ľuďom všade okolo, sa cíti v bezpečí, lebo majú svoju česť. Keby im na to nedala skutočný dôvod, za drzosť by ju rozhodne nezabili. Možno by dostala na zadok, či poriadne nakryčané, vynadané, ale to vie i ona, tak že by z toho vznikla poriadna hádka.
Napriek tomu sa jej srdce rozbúšilo a všimla si, ako bystria svoju pozornosť i vojaci na hradbách, ktorý už naťahovali svoje tetivy. Malej skupine Hoplicov, na čele s Bartucom venovali iba toľko pozornosť, aby sa nemiešali do rozhovoru, ale zároveň udržiavali bezpečie hradu. Ser Rodrick o jeho príchode už zrejme bude vedieť, keď že žiaden cudzinec nemôže na hrade bezdôvodne vyťahovať svoju zbraň a ohrozovať ostatných okolo seba. Keď Bartuc zakročil a vojaka uzemnil, v duchu si vydýchla, no na ostražitosti neubrala. Je to nebezpečný muž. To vidí snáď i slepí, ale rozhodne nie je natoľko blázon, aby dovolil začať roztržku z jeho strany. Vstala lenivo z hradieb, akoby sa jej v skutočnosti nechceli ísť bližšie. Nechcelo. Cítila sa v tej vzdialenosti v relatívnom bezpečí, no keď sa už dali do reči, bolo skutočne nezdvorilé (aj na severanov), aby po sebe hulákali cez takmer celé nádvorie.
Mala svižné, rýchle kroky. V tých kožušinách vyzerala ešte menšie než v skutočnosti bola a dokonca by mohol mať človek pocit, že nie je príliš obratná, ba dokonca spadá do nemotornej kategórie ľudí. No tí, ktorý už majú skúsenosti s bojom dokážu ľahko odhadnúť, že je rýchla ako had, svižná ako laň. Bolo by obtiažne chytiť ju, nebodaj niečim trafiť. Avšak našťastie jedinou jej skutočnou zbraňou je drzí jazyk. A tak zišla z hradieb a prešla až k tomu mužovi. Čím viac sa blížila, tým viac mohol vidieť jej pásku cez oko a tú dlhú, nepeknú jazvu, ktorá sa z časti pod tou páskou ukrývala a pokračovala ďalej od čela, až sa strácala niekde vzadu na líci. Napriek tomu venovala Bartucovi jeden zo svojich milých, nevinných úsmevom, pri ktorých vyzerala ako baránok, ktoré si človek chce vziať domov a pomojkať.
- Nie sú to moji ľudia a nie som ani lady. Napriek tomu vitajte na Zimohrade... - tiež mu so zdvihnutým obočím a zvedavým pohľadom naznačila, že akosi prepočula jeho meno. Ba dokonca mierne sklonila hlavu do boku, aby tak pridala na výzore svojej zvedavosti. Teraz sa cítila trocha zvláštne, lebo síce bolo medzi nimi zopár krokov, ale i tak musela naňho poriadne zdvihnúť hlavu, aby mu videla do očí. Vždy sa pri rozhovore s niekym pozerala do očí. Aj keď to bol občas veľmi nepríjemné a ťažké. A tento chlap ich mal skutočne zvláštne. Na jednej strane mimoriadne odpudivé, až hrozivé. Na druhej strane ju lákali, priam vábili, aby sa do nich dívala čo najdlhšie, akoby ju potom za to odmenili akýmsi tajomstvom, ktorý môže objaviť.

Bartuc si prezrel dievčinu s blýska a jediní dôvod prečo zastavil Hoplita bol jeho predpoklad že na hradbách nebude sama, a ako sa ukázalo, stráže odhalili svoju pozíciu Bartuc si ale nevšímal jazvu ale fakt že nepozná jej meno. "Ak čakáte na moje meno malá Lady tak zvykom býva že hostiteľ prvý povie svoje meno, tým dáva najavo že nás večer nepodreže ani nepodvedie a potom hosť ktorý tým dá najavo jeho čisté úmysly a vieru v hostiteľa." Potom s poza opasku vytiahol fajku ktorú si vložil do úst a z malého váčku vytiahol prstami kôpku hnedého lístia ktoré napchal do fajky, prešiel k ohňu pri ktorom zapálil malí konár ktorím si zapálil lístie vo vnútri, párkrát potiahol a z úst vypustil dym potom sa otočil smerom k malej lady. "Takže, vaše meno je?" A vypustil kruh dymu ktorý fukol smerom k nej s presnosťou dymový kruh preletel okolo nej pričom jej tvár bol uprostred kruhu. Jeden s Hoplitov ktorí bol otočení smerom k vozu sa teraz otočil smerom k nim pričom odhalil to čo býva skryté, zbroj na hrudy niesol znak, koleso s ktorého ukazovali šípky na každú svetovú stranu pričom východ, západ, sever a juh boli dlhšie ako ostatné a uprostred kruhu sa všetky spájali do jediného bodu, za opaskom nosil ako trofej štyri uťaté ruky no každý z nich mal iní odtieň čo znamenalo že že to neboli dvaja ale štyria ktorý mu padli za obeť. Potom prešiel k nim a odhalil ostré zuby ako nože. "Mali by sme ísť do toho hostinca, búrka sa začína zhoršovať." A ako potvrdenie jeho domnienky znova zahrmelo ale tentokrát silnejšie Bartuc len nadvihol obočie aby nemusel zdvíhať hlavu, bola pravda že mraky už boli skoro pri hrade a aj vietor sa zdvihol a pomalí začali padať snehové vločky. "Ak máte záujem tak sa k nám pridajte mladá lady, aspoň mi čosi môžete povedať o tomto..no nazvime to ani neviem, mesto? hrad? osada z hradom? Keďže sa zdá že ste jediná kto má dosť guráže na to aby vôbec snami hovoril a hlavne vo vašom veku." Zľahka sa usmial skôr to vyzeralo ako úšklbok a naznačil rukou smerom hoplitom aby ho nasledovali.

- Ouh... netušila som, že sa ideme hrať na to, kto viac ovláda spoločenské správanie - povedala s ľahkou zarazenosťou. Upravila si remeň, ktorý mala prehodený cez rameno a ktorý držal jej mandolínu. Tá odpočívala v púzdre. Dnes na tých krásnych strunách nezahrala ani jediný tón, čo znamená, že tá pochmúrnosť blížiacej sa vojny dolieha už i na ňu. Bude s tým musieť niečo urobiť. Inak ju to pohltí a ostane šedá, chladná. Pustá vo svojom vnútri. Nuž a niečo také nemôže dopustiť. Sledovala toho muža, ba čo viac, opovážila sa okolo neho krúžiť. Zvedavým pohľadom sledujúc každý detail jeho tela. Vyzerala ako malá šelma, ktorá obchádza až príliš veľkú korisť a hľadá slabiny. Hľadá ten konkrétny bod, do ktorého sa stačí iba raz, no smrteľne zahryznúť. Napriek tomu vyzerala hravo. Bezstarostne. Ba dokonca pri niektorých krokoch akoby nadskočila radosťou.
- Už som vám hovorila, že nie som žiadna lady. Ale môžete ma tak volať, ak chcete. Celkom mi to lichotí. Ale musím vás upozorniť pane, že to vy ste sem prišiel ako prvý. Bez vlajok, s vojakmi a vozom, na ktorom máte... - otočila hlavu smerom k vozu, aby si lepšie prehliadla tú klietku. Nebola to obyčajná klietka na zver. Aj ona sa dovtípila toho, že je to klietka pre väzňov. Našpúlila zamyslene pery, pohľad znova stočila na Bartuca. Vtedy už stála znova pred ním - ... klietku pre ľudí. Nie ste členom Nočnej Hliadky, pretože tých poznám. Tak že... čo ste zač? A radím vám, čím skôr to vyklopiť, inak stačí malý pokyn strážam a prepichnú vás tými šípmi tak, že aj ježko bude na vás žiarliť - tentokrát pozmenila tón svojho hlasu. Znel vážne, nekompromisne. Stála pred ním vystretá pekne hrdo, akoby bola skutočnou lady, pani Zimohradu. Nebola. Och, kde že! Ale nemohla dovoliť, aby si sem kde-kto len tak nakľusal a bol prvý, ktorý sa niečoho dožaduje.
Mračná sa nad nimi čoraz viac sťahovali a ona pocítila závan mrazivého vzduchu. Všade okolo nich začali z nenazdajky poletovať snehové vločky. Boli ohromné, krásne. Avšak veľmi nebezpečné. Severania zavetrili búrku, ktorá čo chvíľa udrie a preto začali znášať dovnútra všetky veci, o ktoré nechceli prísť. Ba dokonca aj vojaci si začali sťahovať na hlavu svoje kapucne z kožušín a látky na tvár, aby im nezamrzli brady a nos. Nemohla dlho otáľať. Pri zmienke na hostinec sa jej zablyšťali oči, ako dva zelené smaragdy na čírom slnku. Na perách sa jej usadil lišiacky úsmev. V hostinci nebola už pekne dávno. Miluje to tam. Dobré jedlo, pitie, hudba... a tie hry a príbehy! Pohojdala sa na špičkách, aby mohla porozmýšľať, či tú ponuku prijať alebo nie.
- Dobre. Poďme teda do hostinca. Aj tak sa blíži búrka. Ale pozvete ma na jedno kolo. Inak so mnou nepočítajte - uškrnula sa naňho pobavene, akoby si práva našla nejakého nového kamaráta, s kým môže vymetať krčmy. Theo by z nej nemal dvakrát radosť a možno ani Robb nie, len že jeden z nich tu nie je a druhý je príliš zaneprázdnený, tak že sa jej nemôže venovať toľko, koľko by si obaja želali. Nevadí. Nejak to prežije. Zatiaľ...

Bartuc sa pri slovách o šípoch ktorého mali pretrvať o točil prišiel k nej a sadol si do drepu aby boli v rovnakej výške jeho oči a jej oko pričom jej oči nemohli žiariť ako smaragd keďže mala len jedno to mu bolo jasné a tichým hlasom preniesol tak že to počuli len oni dvaja a Hoplit vedľa nej. "Aj keby ste vydala rozkaz pochybujem že hoci jediní z tých ľudí by vystrelil jediní šíp a aj keby tak tie šípy nie sú dosť rýchle aby som vás predtým nerozsekol na dva a keď zomriem a nevrátim sa do určitého času späť tak nielen moji spoločníci ale môj pán sem v padne z vojskom a z obliehajúcimi strojmi ktoré si sever nevie ani predstaviť. Vydeľ som hradby ktoré boli ako ten váš múr na severe a z jednej salvy padli ako lístie na strome." Potom sa ušklbil a vyfúkol kruh z dymu. "A ak ide o naše vlajky, tak bud rada že ich nevidíš, ale môžeš ak chceš, malá lady." Potom sa postavil, otočil sa a urobil pár krokov potom znova zastavil a pozrel sa na ňu. "Menujem sa Bartuc, pán krvi." Tým sa otočil znova a vyrazil v pred, rukou je naznačil aby išla za ním. No Hoplit sa ešte zastavil prednou a prstom ukázal na znak ktorý mal na hrudy svojej zbroje a potom odišiel za Bartucom.

Keď si ten mohutný muž sadol do drepu, prišlo jej to zábavné a zároveň dostala strach. Až vtedy si skutočne uvedomila, aký je obrovský a ona aká malinká. Koľko bolo medzi nimi rozdiel? Jedna hlava? Dve hlavy? Možno aj tri! Naposledy sa stretla s tak veľkým mužom pred niekoľkými mesiacmi. Bol to severan, ale nepatril do žiadneho rodu a nebol to ani divoký. Tir a jeho muži. Pamätá si naňho veľmi dobre a vždy si aj bude, veď to bolo zvláštne stretnutie. Hodné toho, aby bol vyrozprávaný pri dobrom jedle a pive. Zahryzla sa do spodnej pery, Bartucovi venovala plachý, nevinný pohľad. Vyzerala ako líška, ktorá vie kedy čo má robiť, aby prežila. Počúvala ho veľmi dobre. Možno až príliš dobre. Každé jedno slovo, každý jeden jeho tón v nej vzbudzoval pocit strachu, obdivu a zvedavosti zároveň. Bartuc, pán krvi. Nevie či si tú prezývku vymyslel aby zastrašoval ľudí, alebo ho dostal od sveta. No znel skutočne hrôzostrašne. A tie jazvy, ktoré mal na tvári... A oči! Neveštili nič dobrého. Mala však v sebe toľko odvahy, aby necúvla ani o jeden krok. Mala strach, ale strach sa dá prekonať. Tu na severe, v blízkosti Zimohradu jej nik neublíži bez toho, aby nebol potrestaný. A tento muž nevyzerá tak, že by prišiel s nejakými zlými úmyslami. A aj keby... Zaváhala.
- Radka. Teší ma Bartuc, pán krvi - natiahla k nemu svoju ruku, aby sa s ním mohla oficiálne zoznámiť, veď ako to vyzerá, že on sa už predstavil a ona stále nič? Lady Nandori by nebola z jej nevhodného správania nadšená. Venovala tomu chlapovi priateľský úsmev - Celým menom sa volám Radka Rieka, ale môžete ma volať malá lady. Celkom sa mi to páči - vydala zo seba ľahký smiech. Prešla pohľadom vôkol seba. Nikde nikoho a navyše už búrka klopala na bránu. Stiahla na seba kapucňu zo sivej kožušiny, avšak vietor stihol ešte viac rozstrapatiť už i tak dosť strapaté vlasy.
Pohľadom skĺzla na Hoplita, ktorý vyzeral desivo, veľmi hrdo. Nevedela čo si má o ňom myslieť a tak len pozrela na erb, ktorý tak hrdo nosil na svojej zbroji. Nechala Hoplita odísť a ona pozbierala svoje nohy, aby dohnala Bartuca. Ten chlap mal veľké kroky a ona vedľa neho vyzerala komicky. Ako taká malá gulička, ktorá cupitá, aby stíhala.
- Nezachytila som, že odkiaľ prichádzate. Nevyzeráte veľmi na južana. A už vôbec nevyzeráte ako člen Nočnej Hliadky. Tak že...? - začala ho spovedať veľmi zvedavým spôsobom.
- Dúfam že v krčme budú mať dobré pivo. Nie tak ako minule... - vzdychla skôr pre seba.

Bartuc míňal jednu budovu za druhou a ona stále cupitala za ním, vyzerala skoro ako malá líška ktorá sa snaží dostať cez hlboký sneh. "Sme z ďaleka, tam kde slnko nikdy nevychádza a oblohu križujú duše padlých, je tam len sneh a mráz a smrť na každom kroku a v každej usadlosti vás zabijú." Sneh začal padať husto a pomaly nebolo vidno na vzdialenosť dvoch domov. Bartuc sa náhle zastavil a nastavil ruku do vzduchu ako keby čakal že mu niekto do ruky dá zlaté mince, na ruku mu dopadli čierne vločky no nerozpustili sa, keď si priložil jeden prst tak sa úplne rozpadli a zašpinili mu ruku, pozrel sa smerom hore na oblaky ktoré boli o niečo čiernejšie ako by pri búrke mali biť, zamračil sa a vydal ľahké [i]hmm[i] a pokračoval v ceste. Dorazil k hostincu a otvoril dvere. "Až po vás malá lady." Potom jej rukou naznačil nech si pohne a pozrel sa niekam za ňou na podozrivých ľudí.

Zamračila sa sama pre seba, ale len preto, aby uzatvorila svoje vedomie do myšlienok, ktorým sa mienila povenovať. Jeho slová zneli tak, akoby pochádzal zo severu. Z tej časti, kde žijú divoký, mamuti, obry a iné hrôzostrašné bytosti, v ktorých verí, lebo ich videla na vlastné oči. Och áno... Videla toho ľadového pavúka, ktorý prežil niekoľko stoviek, možno tisíc rokov pod Zimohradom. Videla tie nechutné veľké vajcia, ktoré našťastie boli zničené. Striaslo ju. Akoby bola úplne nahá a mráz sa dotkol jej krehkého tela. Boli to však iba myšlienky, ktoré tak mrazili. Husia koža nenechala na seba dlho čakať. Míňala spolu s Bartucom domčeky. Malé i veľké. Postavené z dreva a kameňa. Boli šedé, fádne, všetky snáď úplne rovnaké a keby niektoré nemali nad sebou nejaký znak, človek by mal pocit, že tu snáď ani nie je žiadna krčma, kováč či nebodaj pekár.
Keď Bartuc zastavil, konečne ho poriadne dobehla. Pozdvihla naňho zvedavo hlavu, aby videla, prečo vlastne zastavil. Sledovala jeho natiahnutú ruku, sledovala to, ako naň usadla vločka. Ale nebola to obyčajná vločka. Bola šedá, možno i čierna. Pri tom šere, ktoré padlo na svet nedokázala presne odhadnúť skutočnú farbu. Zdvihla hlavu, tiež natiahla ruku, aby si mohla takú vločku chytiť. Vyzerala ako malé dieťa, ktoré napodobňuje dospelú osobu. No na jej nešťastie, každá jedna minula jej ruku. Ani jedna vločka nechcela usadnúť na jej prsty, na jej dlaň, aby si tam odpočinula, aby sa tam roztopila a umrela. Ostala z toho sklamaná, veď i ona chcela vidieť čiernu snehovú vločku. A to sklamanie ju donútilo k tomu, aby presvedčila samu seba, že to nebola snehová vločka, len popol.
A tak pokračovala ďalej za Bartucom. Cupitala ďalej, až kým ich kroky nezaviedli do najväčšieho a snáď i do jediného hostinca v Zimnom mestečku. Cez otvorené dvere ju ovalil hluk i zápach hostinca, v ktorom sa miesilo všetko možné. Od obyčajného rozhovoru ľudí, až po opilecké reči. Od príjemnej vône čerstvého kotlíkového guláša až po alkoholické výpary. Boli to "vône" a hluk, ktorý mala vo veľkej obľube. Milovala dobré pivo. A hlavne keď k tomu dostala aj niečo teplé do žalúdka. Úplným vrcholom skvelého večera bolo, keď si mohla s ostatnými hosťami čo-to zaspievať a zahrať nejaké hry, ktoré samozrejme vyhrávala. Hlavne kartové hry. Tie milovala. Poznala všetky, ktoré sa na svete hrali v takýchto krčmách a poznala i všetky možné finty, ktoré sa nikdy nebála vytiahnuť, len aby mohla vyhrať. Vkročila dovnútra rezkým krokom, usmievala sa od ucha k uchu. Vyzerala, akoby prišla domov. Hostinec našťastie nebol preplnení. Podaktorý štamgasti, vrátane hostinského ju už od dverí vrelo zdravili, no hostinský si nemohol odpustiť poznámku ohľadom toho, aby dnes radšej nepodvádzala pri kartách.

Bartuc vošiel do hostinca a pohľadom prešiel cez hostinec až kým nenarazil pohľadom na dva zrazené stoly na ktorých to jedlom len prekypovalo a ani o pivo a niečo silnejšie nebolo núdzu. Jeden z hoplitov stál a mával rukami a zdalo sa že všetci prítomní aj tí ktorý sedeli okolo ho sledovali a počúvali keď znova buchol rukou jedného z hoplitov ktorý sedel na jeho ľavej strane ten ale iba nadvihol svoj štíť a zakryl si hlavu a napil sa poriadne piva, potom položil pohár na stôl a odtrhol si kus mäsa. "A hovorím vám že stál na hore mrtvích rozsekaných tiel a nepriateľ doslova sa k nemu šplhal cez mrtvoli ich spolubojovníkov to bol masaker, každý kto došiel na dosah jeho zbrane skončil mrtví, vela vojen som sním za žil, od zmrzlých pustatín a nekonečné piesočné duny a hlavne, si pametám ako úplne sme zmasakrovali Dothrakíjský Khalasaar,  na druhí deň ráno ostala len krv a dosekané telá. Odvtedy je známi ako Pán krvi, ten ktorý príde ako prvý a ide až keď je dielo dokonané, na žive sme ostali len piati, z osem tisíc len piati, elitní vojaci sa poznajú podla toho že nikdy neustupujú a nikdy sa nevzdajú, bojujú do posledného muža, ako mi! Zdvihol ruku v ktorej mal pohár piva. "Na padlých víťazov!"    Ostatní zborovo zdvihli svoje poháre a povedali to isté, potom sa pustili do rozoberaniu rôznych bolestivých spôsobov zabíjania.

Hostinec. Jej takmer druhý domov. Miesto, kde sa dá dobre najesť a napiť, zabaviť celkom zadarmo a možno si aj zarobiť, ak človek vie, ako na to. A že Radka vedela veľmi dobre ako na to. Ak nezabávala hostí svojimi historkami, ktoré dychtivo počúvali a pri tom jedli a pili, jedli a pili, jedli a pili, až hostinský musel poraziť ďalšiu kozu či naraziť ďalší sud, tak hosťom spievala rôzne balady a že spievala krásne! Inokedy zas hrala karty či kocky. A tým, alebo skôr vďaka tomu, že sa často otočila na takýchto miestach, poznala snáď všetky fígle sveta, vďaka ktorým vyhrávala. Občas mala šťastie, inokedy si k tomu šťastiu musela dopomôcť sama, no výsledok bol stále rovnaký. Vždy mala peniaze a plné brucho, alebo mala plné brucho. Jedno či druhé, na tom nikdy poriadne nezáležalo.Hlavné bolo, aby prežila. Tu i tam sa mohla vyspať v nejakej starej izbe, či v stajni na čerstvom sene. Bolo jej to jedno. Potulky po svete, hlavne s Theom ju naučili mnoho vecí. Nepatrila nikomu, no jej patril celý svet. A dnes večer jej patril tento hostinec. Alebo aspoň Bartucova spoločnosť.
Prešla pohľadom znova po hostinci, až sa jej do uší dostala vzrušujúca historka. Nepotrebovala veľa a už si hoplit získal jej pozornosť. Dychtivo počúvala, ako rozprával o svojom pánovi Bartucovi, ktorý sa vedľa nej týčil ako tá najväčšia hora, ktorú kedy videla. A ona už teda videla ľudí v rôznych veľkostiach. Od celkom malých až po ohromne veľkých, ale Bartuc svojou mohutnosťou prevyšoval aj statných severanov. Jej modré očko žiarilo a ona počúvala so zatajeným dychom. Žeby to bola pravda? Netuší či je možné zabiť celý Dothracký Khalassar, veď o tých ľuďoch iba počula a nikdy ich nevidela. Vedela iba to, že žijú kočovný život, sú nebezpečný a milujú svoje kone viac ako svoje ženy. Srdce mala až kdesi v krku a keď si predstavila Bartuca s mečom v ruke, celého od krvi ako stojí na hore mŕtvych, až ju striaslo. Cítila to mravčenie v prstoch, ktoré musela skrčiť a oblial ju studený pot, vďaka ktorému mala zježené všetky chlpy na tele.
- Víťazstvo alebo smrť! - pridala sa k hoplitom, aby tak vyjadrila svoju česť voči padlým, ktorý umreli s mečom v ruke. Vždy snívala o tom, že ak ona zomrie, svet si ju bude pamätať, ale je to iba sen mladej dievčiny, ktoré možno nikdy nevykoná nič veľkolepé a spomínania hodné. Kto vie. Veď nikdy predtým by si nebola pomyslela, že sa jej ujme brat z Nočnej hliadky, že sa do nej zamiluje významný severský lord a že ju niekedy v spletitých katakombách napadne bájny tvor, o ktorom si vždy mysleli, že je len súčasťou legendy pre malé deti.
Na perách mala široký úsmev, ktorý naznačoval, že by sa s radosťou pridala k hoplitom a Bartucovi. Že by si s nimi rada vypila, pojedla, vymenili si historky zo sveta a možno by ich obrala aj o nejaké peniaze v kartách, kockách alebo v hádzaní šípok. A to Radka dokázala hádzať šipky mimoriadne presne. Mala na to oko! I preto ju učil Theo narábať s dýkou. Pekne ľahkou, ktorá vzduchom preletí ako rýchla, tichá smrť. Akurát to ešte nevie s lukom, ale možno i na to raz príde. Nie že by chcela chodiť po svete a bojovať. To teda nie! Veď ona je svojim spôsobom stále dáma. Divoká, ale dáma.

Dvere sa znova otvorili a dnu vstúpili ďalší štyria Hopliti, mali v ruke luky ktoré boli rovnako dlho ako Hopliti sami. Dvaja sa dostali až k hostinskému a zdalo sa že držia krvaví vak no keď to hodili na stôl vyšlo na svit že to bol mŕtvi kanec ktorý vyzeral ako ihelník. "Upeč ho a na marináde nešetri." Odhalil zuby ako nože a hostinský sa zatváril na najvýš znepokojení ale prikývol. Niekomu pokynul a pustili sa do kanca. Hopliti si išli potom prisadnúť ku svojím druhom a Bartuc sa k nim pridal. "Takže zajtra uvidíme čo bude ak sa snami severský páni odmietnu stretnúť tak tu budeme musieť zostať na kto vie dokedy, aspoň kým nám Mortus nedá rozkaz sa vrátiť alebo presunúť inam. Sarevok by mal biť už v Hrôzove." Ďalej už nič nedodal, miesto toho si naplnil korbeľ, utrhol kus mäsa a chleba a naložil si tanier. Kým Bartuc jedol jeden z jeho Hoplitov sa postavil a v ruke s korbeľom začal mávať zbesilo až kým nevylial trocha na zem, ostatní sa len zasmiali a Hoplit nevzrušene pokračoval ďalej v rozprávaní svojho príbehu. "A tak nás prežilo len pár že na dvoch rukách by som to spočítal koľko náš bolo, v tom hustom mrazivom lese tam za múrom kde vládne smrť a divoký a obry,
a tak sme išli ďalej keď začalo zapadať slnko a do toho snežiť. Pred nami aj za nami boli divoký, boli všade na okolo a hľadali nás tích pár živých ktorý sa prebojovali z obkľúčenia a ako sme išli temnotou a mrazivým chladom narazili sme na osadu divokých, boli tam ženy, deti aj starý a tak na znak pomsti sme sa rozhodli ich zmasakrovať! Ale keď sme zaútočili tak sme zistili že to bol vojenský tábor, pokiaľ niečo také majú. A tak miesto masakeru sme rozpútali krvavé kúpele a krátko na to ako sme skončili s posledným tak sa z lesa vyrojili ako muchy okolo hovna a rozbehli sa na nás s pokrikom a v tedy Bartuc zareval až mi kostra skoro vyskočila s kože a potom na nich iba kričal, vaša krv vás zradí a utopí vás! Ale oni sa nezľakli a tak sa rozbehol im na proti a jediným sekom rozsekol dvoch v páse a naši lučišníci na nich strieľali a oni padali po štyroch, to ste boli vy štyria! Naši legendárny ostrostrelci!!" A vykríkol až všetci v hostinci zdvihli svoje poháre na česť tých štyroch lukostrelcov ktorý ulovili kanca. "Ale potom im došli šípi a my sme boli v tom že sa budeme musieť znova zapojiť do boja ale kým sme sa rozhodli, Bartuc rozsekal jednu polovicu jebov z lesa a druhú zahnal, sneh sa roztápal pod tou riekou krvi ktorá zamrzla nakoniec sme vydrancovali ich tábor a spálili ho v popol, boli to krásne časy." Nakoniec si sadol, chvíľu bolo ticho keď Hopliti začali spievať.

"Our hero, our hero
Claims a warrior's heart
I tell you, I tell you
The Dragonborn comes

With a Voice wielding power
Of the ancient Nord art
Believe, believe
The Dragonborn comes

It's an end to the evil
Of all Skyrim's foes
Beware, beware
The Dragonborn comes

For the darkness has passed
And the legend yet grows
You'll know, you'll know
The Dragonborn's come"

Keď dospievali tak zdvihli svoje poháre a zborovo "Na padlých víťazov!" Napili sa a jedli hodovali ďalej ako keby sa nič nestalo, občas niekedy niečo povedali medzi sebou.

Nebola tam ani pár minút a už ju opila tá atmosféra, ktorá v taverne panovala. Hopliti sa jej predtým zdali ako nebezpečný, zvláštny ľudia, ktorých je lepšie držať sa čo najďalej. Ale teraz keď ich tak pozorovala pri preplnenom stole, ako hodujú, smejú... Nedokázala potlačiť ten široký úsmev, ktorý tak často nosí na svojich perách. Široký, hravý, žiarivý a predovšetkým poriadne šibalský. Akoby mala v pláne čosi vyviesť. Niečo malé, zákerné ale na druhej úsmevné. Niečo, čo nikomu v skutočnosti neublíži. Hoc nebola k tomu stolu priamo privolaná, Bartuc ju predsa len pozval ešte na Zimohrade do krčmy, aby si tak skrátil svoje čakanie a ona to pozvanie prijala. Alebo ona pozvala jeho? Už si nepamätá. Na tom však nezáleží. Už sú tu. V dobrom prostredí a v ešte lepšej spoločnosti. Dychtivo usadla za veľký stôl, hneď vedľa toho mohutného muža, ktorý ju svojim telom úplne zakrýval. Z nepochopiteľných dôvodov sa pri ňom cítila v úplnom bezpečí. Možno tomu vďačí kvôli jeho výzoru a faktu, že napriek jeho prezývke a historkách o ňom sa voči "malej lady" správa skutočne slušne. Ako k takej malej dáme. To ju nesmierne hreje pri srdci a naplňuje pocitom dôležitosti.
Nik ju neponúkol, napriek tomu sa ponúkla. Stiahla k sebe veľký osamotený korbel, v ktorom bolo silné severské pivo. Biela pena už dávno zmizla, ale ju to len viac potešilo, keď že tú penu naozaj nemá rada. Korbeľ bol snáď väčší než ona samotná a držala si ho v oboch rukách. Ochranne, akoby mala strach, že jej to niekto zoberie. S vyplešteným očkom, zatajeným dychom počúvala Hoplita, ako rozpráva ďalej. Nasávala všetky jeho slová, snažila sa to zapamätať, aby neskôr mohla ona rozprávať príbehy o Bartucovi, pánovi krvi a pýšiť tým, že sa jej dostavilo tej cti, aby s ním sedela za jedným stolom a hodovala. Páni! To by bol aspoň tak dobrý príbeh, ako o prefackaní princa! Úplne zabudla na svoje pivo a na fakt, že už začína byť poriadne hladná. V okamihu, keď Hopliti začali spievať, bez váhania vytiahla svoju mandolínu. Nevedela na nej ešte tak dobre hrať akoby si to želala, ale tóny triafa celkom slušne. Chce to iba cvik. Veľa cviku.
Tú mandolínu dostala do daru od svojho milovaného Robba. Bola vyrobená z bieleho kmeňa čarostromu, ktorý bol dávno prehnitý a vyrúbaný. Jeho drevo stačilo iba na výrobu niečoho menšieho a mandolína tieto požiadavky krásne splnila. Struny boli tenké, krásne lesklé, až mal človek pocit, že sú z čistého striebra. Na dreve boli namaľované severské vzory, vrátane šedého zlovlka. Prešla prstami po strunách, ale len preto, aby zistila, či je dobre naladená. Iste že bola! A tak začala spolu s Hoplitmi spievať pesničku. Zistila, že jej hlas celkom slušne ladí s tými ich, aj keď sem-tam jeden zaspieval falošne. No bola zvyknutá na falošné tóny, veď keď v krčme začnú spievať opitý chlapi a ženy, je to ako kvílenie vlkov. Vždy jej to trhalo uši, ale musela sa naučiť nevnímať to. Dozneli posledné slová, spolu s nimi dozneli posledné tóny na hudobnom nástroji v jej rukách. Keď skončili, zdvihla svoj pohár.
- Na padlých víťazov! - pridala sa k Hoplitom, potom sa poriadne napila. Korbeľ bol ťažký, musela ho držať oboma rukami a keď pila, vyzerala pri tom celkom rozkošne. Tak malé dievča, tak mladé a dokáže piť ako chlap. Je to síce na hanbu, ale na druhej strane nie je žiadna pianka, tak že sa nemá ani za čo hanbiť. Korbeľ vyprázdnila takmer úplne, potom si spokojne utrela svoje ústa do rukáva. Spokojne vzdychla.
- Máš ty ale veselých vojakov! - zvolala nadšene, pri čom otočila hlavou smerom k Bartucovi. Netrvalo dlho a vzala si kus dobre prepečeného mäsa, ktorý si trhala rukami. Iste že by vedela jesť aj príborom, ale kto už kedy videl jesť príborom dobre prepečné rebierka v medovej marináde?

Keď Bartuc dojedol zapálil si fajku a bez zjavných emócií len dodal. "Oni sú nebezpeční aj keď sú v pohode, stačí jeden malí impulz a môže sa s hostinca stáť krvavá kúpeľ." Hopliti začali rozoberať kde v tomto kontinente sú vhodný súperi. "To si nemyslím keď sme sa vylodili tak sme narazili na malí vojenský tábor, červené prápory a lev na nich." Ďalší mu skočil do reči "To áno ale skôr bojovali ako malé myši, a lepšie na tom neboli ani tí samozvaní námorníci ktorý drancovali tú rybársku osadu." Potom sa ozval ďalší"Tak tí už do drancovali, také chabé lode nemôžu uspieť proti Jirgenovej flotile, iba jeho vojnové lode sú asi desaťkrát väčšie, silnejšie a kým oni nemajú takmer žiadnú palebnú silu tak Jirgenové lode dokážu svojimi škorpionmy potopiť lode nepriateľa ešte skôr ako sa dostanú na dostrel lukov, vraj strieľajú kamenné gule a škorpioni su maličké čiže majú okienká kde strieľajú na lode, jedna salva a loď je na dne. A jeho vlajková loď, pevnosť na mory, vraj dnes jeho flotila číta desať tisíc lodí možno aj viac, vravím vám on je démon všetkých morí." Ostatní len prikývli no jeden sa ozval. "Tak si vravím že keď pán bude chcieť prejsť aj z jeho vojskom cez more až sem tak na to bude potrebovať obe flotily aby dostal hlavní voj sem." Ďalší znova len prikývli a súhlasne si hundrali pod nosmi. Dvere od hostinca sa otvorili a dnu vstúpil poslední Hoplit prešiel k Bartucovy a podal mu malí papier. "toto prišlo teraz." Potom si sadol na posledné volné miesto. Bartuc si prečítal správu a hodil ju do ohňa a zdvihol ruku v tom momente pri stole ostalo mŕtvolné ticho. "Ak sa zajtra nič nevyrieši tak sa máme vrátiť do pevnosti Ankh-Morpork." Niektorý si len povzdychli. "No to je skvelé, môžeme sa pozerať tak maximálne potom iba na múr alebo ísť na múr a sledovať to čo je za ním. Skvelo strávení čas, sme snáď nočná hliadka?" Nedalo sa predpokladať že správa by bola radostná. "Tá opustená pevnosť bola dobrý nápad a poskytuje mnohé výhody, okrem toho pevnosť je opravená a okolo pevnosti máme zákopy a stroje na obliehanie, aj na hradbách a teraz vraj plánujú niekoľko postaviť na samotnom múre, vraj budú veľké a plne otočné takže sa budeme vedieť brániť bez ohľadu na to odkiaľ kto zaútočí a ak sa mňa pítaťe len hlupák by útočil priamo na pevnosť prvú polovicu armády zlikvidujú katapulty na múre a keď sa dostanú na dostrel tých ktoré máme na pevnosti a pred pevnosťou tak ich prežije len hŕstka a tí nemajú šancu sa dostať živí k hradbám, pochybujem že sa dostanú cez sieť hniezd katapultov a zákopov." Chvíľu panovalo ticho a nezdalo sa že by niekto mal k tomu čo dodať.

Mala zvláštny pocit z toho, že je tam úplne zbytočná. Nikto si ju nevšímal, nikto sa na ňu ani len nepozrel. A predsa bola hosťom pri stole. Keby bola skutočná lady, dosť by ju táto skutočnosť urazila, ale ona žiadnou lady nie je. Je iba... mladé dievča, ktoré nikam nepatrí a nemá žiadne postavenie v spoločnosti. Keby umrela či zmizla, nik by si to ani nevšimol. Teda... možno i áno, ale rýchlo by na ňu zabudli. Tá skutočnosť ju natoľko šokovala, až stratila chuť do jedla. Zvesila smutne hlavu, zamrkala očkom na svoje nohy, ktoré boli schované v teplých kožených nohaviciach. Hompálala s nimi vo vzduchu, keď že ona je malá a lavička bola vyššia. Napokon tie pochmúrne myšlienky zahodila preč a zahryzla sa do kosti, z ktorého obhrýzala pripálené mäso z kosti. Popri tom nenápadne počúvala Hoplitov, neskôr i Bartuca. Ich slová ju donútili poriadne sa zamyslieť nad tým, čo je teraz vo svete. Na každom rohu šepkajú o vojne, ktorá stojí tesne pred bránou, ale ešte na ňu nebúcha. Ešte. Či áno? Len to nik nepočuje? Alebo skôr nechce počuť? Každopádne v celom kráľovstve panuje napätie. Skrčila svoje pery do tenkej čiary, napokon svoj mladý, nevinný pohľad zdvihla smerom k Bartucovi.
- Chystáte sa na vojnu? Prišli ste uzatvoriť spojenectvo s lordom Starkom? - začala vyzvedať, pri čom sa stratila veselosť z jej hlasu. Bola zrazu tak vážna... vyzerala pri tom i dospelejšie - Za Múrom sú divoký a ešte horšie veci. Verte mi. Videla som aj jedno, aj druhé a nie je to nič, čo by chcel ktokoľvek vidieť - prehovorila na toho Hoplita, ktorý sa sťažoval na výhľad z Múru. Ešte si pamätá tú strašidelnú udalosť s pavúkom, ktorého našla v hlbinách krypty pod Zimohradom. Zabudnutý ľadový pavúk, ktorý sa prebral k životu. Bol ohromný. Tak ohromný, že by na ňom mohla sedieť ako na poníkovi. Z tej myšlienky ju striaslo.
- Pod Zimohradom som objavila dávno zabudnuté vajcia ľadových pavúkov. Jeden taký pavúk sa vyliahol a napadol ma. Nebiť lorda Starka, brata Nočnej hliadky, Šedého Vetra a Psa... Už by som tu nebola. Ten pavúk bol veľký ako poník a legendy hovoria, že vedia vyrásť do veľkosti koňa a Iný na nich jazdili po severe. A tie menšie používali ako loveckých psov - skrátila svoj príbeh plný napätia, strachu a temnoty. Znova ju len striaslo od tých spomienok a zježili všetky chlpy na tele. Mala dokonca pocit, akoby sa v hostinci ochladilo. Snáď to bol iba jej vnútorný pocit a nie skutočnosť.
- Lord Stark má teraz kvôli príprave na vojnu príliš veľa povinností. Ale ak mi poviete, čo od neho chcete, môžem mu to povedať ja a určite vás prijme - ponúkla sa ochotne. Nebola žiadnym hovorcom lorda Starka, ale mala k nemu blízko a vie, že kvôli nej by si Bartuca určite čo najrýchlejšie vypočul.

Hopliti sa len hystericky zasmiali a ich dobrá nálada sa vrátila. "Videli sme čo je za múrom a môžeme ti maličká povedať že pár chodiacich mŕtvol ktoré zomrú pri dotyku ohňa, znova, je nič oproti veciam ktoré sme zažili a videli a bojovali. To čo sme videli by porazilo aj takmer každého a pri pohľade na tie horory by armády utekali z bojiska, nehovor nám o tom čo je za múrom, odtiaľ sme prišli, vieme čo tam je a hla, snami to stále nepohlo." Bartuc znova zdvihol ruku a znova nastalo ticho. "Sme tu lebo vojna je bude skôr ako sa predpokladalo, čoskoro to začne, skutočná vojna ale začne v momente keď horizont za morom pošle vietor, bude to ako šepot, šepot ktorý sľubuje nový začiatok konca ale za cenu krvi a ohňa. Až horizont na mori ukáže príliv temnoty, vojna začne, táto temnota budú to čierne plachty a náš pán sa sem doplaví z jeho hlavnou silou, viac ako pol miliónové vojsko ktoré rastie každý týždeň, ja som tu aby malí páni ostali na žive kým dôjde môj pán tak sme vybudovali prvú pevnosť z mnohých pri múre aby sme vedeli zaistiť že sever nebude patriť nikomu okrem tých ktorým už patrí, čiže tvoj milovaný rod Stárkov pretrvá, ale hľadáme niekoho kto zapredá kráľov prístav za trochu zlata a majetku a ukáže nám kde sa dá najlepšie dostať do mesta za čo najkratší čas. Ohľadom toho ešte berieme väzňov ako nových regrútov, dostanú šancu odčiniť svoje hriechy minulé. Druhá vec, pretože Robb Stark je teraz kráľom severu, kým sa nám nepodarí zachrániť jeho otca na to potrebujeme podvratníka ktorý pre bohatstvo nám pomôže, po vojne sa naša pozornosť obratí za múr a tie hnilé hovná. Ale hlavne, Robb Stark musí pustiť divokých za múr, pomáhal som Manceovy ich zhromaždiť ak ich nočná hliadka nepustí tak sa obávam že budeme musieť obsadiť čierny hrad a to môže mať zlý dopad na našu diplomatickú snahu, ktorú začal Mortus kým Sarevok uznáva diplomaciu mŕtveho muža." Bartuc prešiel ku krbu a sadol si na stoličku ktorá tam bola pripravená a Radke naznačil aby si pri sadla.

Na začiatku Bartucových slov ju prepadol nesmierny strach. Myslela si, že budú chcieť prv obsadiť sever a potom postupne všetky krajiny. Mala strach o svojich blízkych. Nebolo ich veľa, ale tu boli ľudia, na ktorých jej skutočne záležalo. Ľudia, za ktorých by doslova položila život. Neraz to dokázala i Theovi, ktorý sa vrútil do nebezpečenstva a ona mu šla na pomoc. Nemôže povedať, že mu zachránila život, ale môže povedať, že sa o to aspoň pokúsila. Snažila sa ho chrániť. A teraz by chránila i sever. Celým svojim telom, dušou a srdcom. Vzala by do ruky meč napriek tomu, že ním nevie narábať a s odvážnym srdcom v hrudi by sa rútila na tých svojich malých nohách prieč nepriateľovi. Zábavná predstava, ale pravdivá. Je malá, ale odvážna. Nie je silná, ale dokázala by bojovať ako levica, ktorá bráni svoje mláďatá. Už v sebe rozdúchávala bojoví oheň, ktorý by ju zrejme pohnal do nebezpečenstva, ale ona by to riskla. Keby musela, tak sa pokúsi Bartuca zabiť. Síce by ju pri tom pokuse zabili Hopliti, alebo samotný Bartuc, ale aspoň by sa o to pokúsila.
Avšak jej oheň rázom zhasol, keď oznámil že sa o sever nemusí báť. Ba dokonca má namierené k hlavnému mestu celého kráľovstva. Zúžila na Bartuca neveriacky oči, ale napokon si k nemu prisadla. Vonku zúril vietor. Jeho silné ruky sa mohutne a nárazovo opierali do drevených stien krčmy, až tie bolestne zapraskali. Vietor cez škáry zaskučal, ako ďaleký nárek mŕtvych žien, ktoré žalia po svojich padlých. Zahniezdila sa nervózne na drevenej stoličke, vytiahla svoju mandolínu aby obavy zahnala hudbou. Pár krát prešla po strunách, ale z tých tónov sa pomaly liala hudba.
-
Ponuré tóny mandolíny nechala doznieť vo vzduchu. V hostinci sa rozlialo ticho, ktoré mohli krájať. Bolo hlboké, ťažké, jedine praskanie ohňa v teplom krbe malo tú odvahu narušiť ho. Na tvári mala smútok. Tak bolestný, akoby mala s vojnou skúsenosti. Akoby vedela, čo to znamená. Nevedela. Dokázala si len matne predstaviť tie hrôzy, ktoré musia ľudia počas vojny prežívať. Povzdychla, aby to všetko zahnala. Mandolínu nechala ležať na svojich kolenách. Ako zbraň, ktorou bojuje proti svetu a nepriateľom, ktorých má. Och áno, aj také malé dievča malo svoj tieň, v ktorom sa schovávali neprajníci. Neboli to nepriatelia z mäsa a krvi. To teda nie. Tých môže človek ľahko zabiť, poslať preč, zničiť. Jej nepriateľmi boli veci, alebo skôr pocity, proti ktorým sa bojuje len veľmi ťažko. Blížia sa k nej deň čo deň, plazia sa k nej noc čo noc. A ona keď zahrá na mandolíne, keď sa zasmeje, odoženie ich.
- Ak chcete tiahnuť proti kráľovi Joffreymu, mali by ste sa spojiť s lordom Starkom a kráľom Stannisom. Kráľ Stannis je v týchto dňoch na Zimohrade. On by možno mal záujem o vaše lode, o vašich vojakoch. Ale ak hľadáte líšku, ktorá sa dostane do kurníku, s tým vám asi nepomôžem. Keby som bola viac statočnejšia... - zaváhala pri poslednej vete. A prečo by nemohla? Prečo by nemohla byť ona tou líškou, ktorá sa dostane do kurníka a otvorí dvierka pre vlkov? Zahryzla sa zamyslene do spodnej pery. Nie. To je číre bláznovstvo. Niečo také by nezvládla. Sú tu lepší, skúsenejší... Ale čo ak...? Náhle sa jej zmocnila neistota.

Bartuc sa na chvíľu od mlčal a Hopliti začali niečo vzrušene rozoberať. "Ak je to pravda tak sa korunujem kráľom severu." Dodal jeden z nich akoby chcel poprieť všetko čo sa rozoberalo. "Vojnové mamuty boli predsa v Skyrime tamojší Severania ich používali v občianskej vojne ktorú im nakoniec aj tak zatrhol najvyšší kráľ, aj to len preto aby Targerienov nahádzali späť do mora, ani len ich draci im neboli súperi tamojší Severania už po viac ako tisícky rokov lovili drakov až kým ich na svojom území úplne nevybili." Bartuc sa postavil a prihodil poleno do ohňa, z kutáčom ho prehrabal a drevo zapálilo jasním plameňom a keď si sadol tak oheň zhasol, Bartuc sa postavil znova ho prehrabal a teraz tam pridal ďalšie dve polená ktoré chytili a jasní plameň ožiaril miestnosť na žlto, Bartuc si znova sadol a uvažoval no po chvíli sa ozval. "To koho hľadáme nieje človek ktorý sa prebojuje k bráne a otvorí ju, to sám dokáže len málo bojovníkov, to čo mi potrebujeme je niekto kto dokáže si kúpiť mestské stráže ktoré otvoria bráni, a urobí to pre bohatstvo a pôdu, a potom ho môžme popraviť, lebo ten kto zradí raz, urobí to zas. Ak ide o Stannisa, toho nepoznám, nikdy som o nom nepočul, možno Mortus ten vie skoro o všetkom čo sa deje vo svete, je to naše spojenie medzi Ankh-Morporkom a celím svetom. Ale pokiaľ nám vie pomôcť tak sa sním rád zoznámim." Zľahka sa na Radku usmial keď si všimol jej utrápenú tvár. "Môj pán ani ja ani nikto iní nemôže garantovať že Robb Stark prežije vojnu alebo ktokoľvek z jeho armády, čo ale môžeme garantovať je že sever bude patriť tým kto na nom vládnu." A znova ju obdaril letmým úsmevom aj napriek tomu že jeho úsmev bol troška dosť groteskný. V tom sa dvere otvorili a dnu vstúpili dvaja stotníci ktorý museli stráviť v divočine týždne možno aj mesiace a Hopliti keď si ich všimli hneď prisunuli ďalší stôl a dve stoličky a radostne im pokynuli aby si sadli jeden zo stotníkov si sadol kým ten druhý prešiel k Bartucovy, čepeľ ktorú mal namiesto ruky si dal dole. "Posiela nás Mortus, poslal nás deň po tom ako ste odišli, vraj si žiada aby niekto hovoril v mene severanov a prijal pozvanie do Ankh-Morpork aby prebrali niektoré diplomatické záležitosti takže pokiaľ možno tak spolu z väzňami by prišiel aj vyslanec ktorý predá Mortusové návrhy a vôľu nášho pána." Keď hovoril hlas mal ako chladnú oceľ a keď dohovoril tak sa uklonil Bartucovy, otočil sa na Radku a uklonil sa zo slovami "Mi lady." a prešiel ku stolu.

Hľadela zamyslene do ohňa. Do toho teplé, praskajúceho ohňa, ktorý ponúkal nie len teplo, ale i svetlo. A teplo so svetlom u nej znamená bezpečie. Vie veľmi dobre, aký svet leží v tej chladnej temnote. Hoc nikdy na vlastné oči nevidela Chodca, či nebodaj Iného, ale to čo videla v zabudnutých častiach krýpt pod Zimohradom jej bohato stačilo na to, aby si uvedomila, aké hrôzostrašné bytosti dokážu na tomto svete exitovať. Existovať tak blízko a predsa tak ďaleko. Tak blízko k ľuďom a vďaka tajomstvám, ktoré ich strážia sú tak ďaleko... No predsa. Znova ju striaslo pri myšlienke na toho ľadového pavúka. Srdce bolo zovreté v železnej rukavici strachu a jej roztrasené prsty zavadili o strieborné struny mandolíny. Vydala nechtiac zopár falošných, tichých tónov. Nenápadne zavrtel hlavou. "Už je to preč. Theo a Robb ma zachránili a zničili tú potvoru, ktorá sa už nikdy medzi nás nevráti." Pripomenula si v duchu, aby tak povzbudila samu seba. Z toho zamyslenia ju vytrhol znova Bartucov mocný hlas.
- Kráľ Stannis je silný, tvrdý ale spravodlivý. Chce tak ako ty dobiť Kráľov prístav, aby usadol na Železný trón. On je totiž právoplatný kráľ. Podľa mňa by ste sa mali spolu spojiť. Ak má tvoj pán skutočne tak veľkú armádu, kráľa Stannisa by to mohlo zaujímať a určite by nezabudol ani na odmenu za pomoc a spojenectvo. Aj keď si myslím, že bude po vás chcieť, aby ste ho uznali za vášho jediného a právoplatného kráľa. Ale králi sú už len taký - pomykla plecami. Znova ostala zadumaná, skrčila pery do tenkej čiary, pri čom pátrala vo svojej mysli, či náhodou nenájde nejakého človeka z Kráľova prístavu, ktorého by mohol Bartuc alebo jeho pán podplatiť. Neprišla na žiadne meno, ale prišla na niečo iné. - V Kráľovom prístave som síce nikdy nebola, ale môj otec áno. A rozprával mi, že je tam každý druhý na peniaze. Ľudia sú tam falošný a za pár mincí by predali aj svoje vlastné deti. Čo vlastne asi aj robia. Neviem. Ale určite nebude ťažké tam nájsť niekoho, koho by ste vedeli podplatiť - odvetila mu ochotne. Znova sa naňho pozrela, tentokrát už so skrčeným obočím. Skúmala ho. Pozerala sa na jeho jazvy, ktoré mal na tvári. Určite ich získal v tých bojoch, ktoré spomínali Hopliti. Už mala na jazyku milión otázok ohľadom jeho, Hoplitoch, Ankh-Morporku a Mortusovi, ale v tom vošiel ďalší Hoplit, ktorý zdelil, že potrebujú severského diplomata. Radku zrazu napadla šialená myšlienka. Žeby ona? Nie. Hlúposť. Ona určite nemôže ísť späť s Bartucom do Ankh-Morporku, aby si vypočula Mortusa. Nie je žiadna hovorkyňa. Nemá žiadne spôsoby a určite by tým Robba a jeho lordom urazila, keby sa vydala sama od seba do tej pevnosti či mesta. A na druhej strane... Ona má tak veľké ústa, tak divokú povahu že by určite povedala či spravila nejakú spontánnu hlúposť a tým by severu len uškodila.
- Milady... - zopakovala Hoplitove slová zarazene, prekvapene. Stále jej vyrážalo dych, ako si o nej môžu myslieť, že je lady. Veď sa tak nespráva a už vôbec nevyzerá. Lady predsa nosia krásne šaty, šperky, upravené vlasy... Sú krásne a pôvabné. Ona skôr vyzerá ako dcéra nejakého lovca, alebo divocha z lesov. Páska cez oko, na tej strane tváre má aj škaredú jazvu. Stále chodí v kožušinách a nebiť lady Nandori, ktorá ju občas strčí do vane a upraví jej vlasy, tak by ich mala ešte divokejšie, než inokedy. Nie že by sa nerada kúpala. Ale pochádza z rybárskej rodiny a v takých rodinách sa kúpala jedine v rieke či potoku. Kúpala sa aj v jazerách. Príde jej to prirodzenejšie a taká kaďa... To je niečo, na čo nie je zvyknutá. Pozrela sa neveriacky za Hoplitom, potom znova uprela svoj zrak na Bartuca.
- Ja by som s vami rada šla za Mortusom, ale nie som žiadna vyslankyňa ani vhodná na diplomatické jednanie. Často mi ujde pusa a poviem aj to, čo vlastne nechcem - uškrnula sa naňho pobavene.

Bartuc ju počúval a na okamih sa zamyslel nad jej slovami, potom sa postavil a vysypal popol z fajky ktorú následne strčil za opasok a otočil sa na Radku. "Skutočné lady a diplomati nosia jazvy aby utvrdili že niesu mäkký, tvrdí a ostrí jazyk sú nevyhnutné, náš národ je bojovým, ctíme si odvahu a silu v akejkoľvek podobe pretože každý človek má silu a odvahu v niečom inom. Ste pre nás viac lady než tie socky v pekných šatoch ktoré nedokážu diplomaticky hovoriť ani len so svojím psom. Sarevokov by si sa páčila, jeho uraziť nedokáže nikto a tvoj spôsob by iste imponoval aj Mortusovy, myslím si že si viac než vhodná viest snami diplomatické jednanie, tvoj výzor a spôsob je viac než vyhovujúci, Mortus ti iba predloží svoj diplomatický návrh a podmienky a v prípade že sa ti niektoré body nebudú zdať vhodné tak on viac než ochotne skúsi nájsť strednú cestu alebo kompromis aby obe starni boli spokojné." Bartuc sa otočil smerom k Hoplitom a znovu dodal. "Okrem iného, ty iba predložíš Mortusov návrh a nemusíš ani spomenúť že si niektoré body vyjednala inak než znel pôvodne, a aj tak ta eskortujeme naspäť na Zimohrad hneď ako sa z Mortusom dohodnete a ak by Kráľ Severu mal pocit že je urazení tým že si snami jednala tak mu veľmi rád vysvetlím že ostatných diplomatov by už naši muži by zožrali aj s topánkami, oni uznávajú len tých ktorý vyzerajú aspoň trochu nebezpečne. Takže by sme mali vyraziť čo najskôr, najlepšie ihneď. Dobre vy hovädá , zbaľte sa o pár chvíľ vyrazíme na Ankh-Morpork!" Hopliti sa v tom momente začali baliť a od krčmára kúpili zásoby na cestu, traja hneď vyšli von po svoj väzenský voz , ostatní sa začali zhromažďovať pred hostincom kde pripravovali zásoby na jednu kopu.

Poškrabala sa nervózne za ušami a nakoniec vybuchla v hlasný smiech. Ten smiech bol príjemný, láskavý. A hlavne nákazlivý. Vždy sa smiala tak, akoby sliepka kvočila, čo znelo zábavne a každého nútilo aspoň sa popod nos pousmiať, ak sa už nepripojiť k jej smiechu. Pokrútila hlavou. Bartucove slová ju nesmierne pobavili. Veď ona a nebezpečná? Hlúposť. I keď... možno je na tom čosi pravdy. Ak je zahnaná do kúta alebo sú v nebezpečí jej milovaný, zahadzuje všetky svoje zábrany a stáva sa z nej malá, nebezpečná ryšavá dievčina, ktorú nezastaví ani Hora. Smiech doznel, utrela si očko, v ktorom mala slzy od toho pobavenia. Dcéra rybára to zrazu dotiahla na severského diplomata. Zrazu je dôležitá, jediná kto môže vyjednať podmienky možného spojenectva. Je to skrátka... šialené. Bohovia v ktorých neverí musia mať veľmi zvláštny zmysel pre zábavu.
- Ak som tak žiadaná, pôjdem. Ale neručím za seba. Budete ma mať na zodpovednosti. Všetko čo sa týka mňa budete mať na zodpovednosti. Viem že by sa to možno Robbovi nepáčilo a už vôbec nie Theovi a lordom, ale ak som jediná, kto je vhodný... - pomykla napokon plecami - tak pôjdem - kývla súhlasne hlavou. Bola z toho vzrušená. Priam by od radosti a vzrušenia vyskočila z kože. Ona a diplomatka! Páni! Vyskočila na svoje malé, krátke nohy. Starostlivo uložila svoju mandolínu do koženého púzdra, ktorý jej hudobný nástroj ochraňoval pred zimou a zničením.
- Ale musíme sa vrátiť skôr, ako kráľ Stannis opustí Zimohrad. Čo možno nebude tak skoro vzhľadom na to, že s Robbom stále jednajú podmienky. A o mojej ceste za Mortusom sa nesmie nikto dozvedieť. Je vám to jasné? - zdvihla vážne, ba dokonca vyhrážne prst na Bartuca, čo vyzeralo komicky, keď že tomu chlapovi aj po sediačky merala asi tak po hruď, nie to ešte po stojačky. Malý trpaslík so smrteľnou vážnosťou hovorí sa vyhráža obrovi...
Nechce aby ktokoľvek vedel o jej odchode zo Zimohradu. Keby sa to dozvedel Theo, určite by bol na ňu nahnevaný. Ale ten tu teraz nie je. Zase ju tu nechal. A Robb... ten má v poslednom čase príliš veľa práce. Ak bude rýchla, ani si nevšimne, že je preč. Veď sa spolu nestretávajú stále. Nemôžu jeden za druhým stále chodiť. Ľudom by sa to určite nepáčilo. Nie že by si robila ťažkú hlavu z toho, čo si myslia ostatný, ale v týchto časoch nechce lorda Zimohradu rozptyľovať. Možno mu po ceste napíše list, v ktorom mu oznámi svoj odchod. Ešte uvidí. To je celá ona... Koná skôr, ako by si skutočne prebrala možné následky.

Bartuc len pokrčil ramenami jeho kamenná tvár ani teraz nedala najavo jedinú emóciu iba dodal. "To je jasné ako diplomat ste pod našou ochranou a nikomu nič nepovieme pokiaľ vy udržíte v tajnosti niektoré drobné detaily ktoré uvidíte." Na koniec jej pokynul aby išla za ním, keď Bartuc vyšiel z hostinca jeho vlasy začali vliať od studeného vetra a popol a sneh sa mu lepili na vlasy, hlavu a celé telo. Lepšie na tom neboli ani Hopliti ktorý nakladali zásoby na prázdni väzenský voz, svietili si fakľami a pokrikovali na seba rôzne rozkazy, nakladali zásoby. Bola už hlboká noc, a Bartuc hodil Radke kožuch s medveďa pričom hlava slúžila ako teplá čiapka na zimu, pomohol jej vyjsť na voz, on si sadol po jej boku a Hoplit ktorý šoféroval si sadol na ľavú stranu takže ona sedela medzi nimi, ostatní sa zoradili pripravení mašírovať, Hopliť donútil kone aby sa pohli a tak sa vybrali do hlbokej, temnej a chladnej noci až kým nezmizli v temnote.